Milé čitateľky a milí čitatelia,
Robert Fico musí vládnuť. Nepozná a neprijíma inú formu existencie v politike. V rámci férového prístupu uznajme, že vzhľadom na jeho históriu a počet vyšetrovaných vysokopostavených priateľov Smeru iná alternatíva preňho naozaj neexistuje.
Takže sa vrhá na najzúfalejšiu časť spoločnosti najzúfalejšími prostriedkami a porušovaním pravidiel. Klame im, že ich chápe, a že všetko, čo robí, je pre nich a kvôli nim. Lenže Robert Fico pojem verejnej služby nepozná.
Reálne nemá čo ponúknuť frustrovaným masám okrem toho, že bude kanálom pre ich frustrácie. Nasmeruje ju na turbíny Smeru.
Občas vytiahne tému, aby ňou prikryl zúfalú bezobsažnosť svojho ťaženia na bránu Úradu vlády. Tvári sa, že ide o ceny energií, o sociálny štát, o právo. Lenže o týchto témach nedokáže hovoriť bez demagógie.
Odkazy prezidentke
Fico nereformuje, nemení k lepšiemu, neposúva dopredu. Nemá odkaz pre učiteľov a vedcov.
Čo by tak aj mohol odkázať zdravotníkom, keď na pódiách dychčí bez rúška a popiera, že je očkovaný, lebo vakcína sa mu nehodí na odchytávanie posledných voličov ochotných dať mu šancu.
Niektorí sú šokovaní, že ešte existujú ľudia, ktorí by volili Fica. Existujú, a na to, s akou hanbou musel Fico odchádzať zo svojho úradu, je ich pomerne veľa.
A tak volá po predčasných voľbách. Prezidentke odkazuje z Rimavskej Soboty, akoby kričal cez plot susede.
Ako poznamenal môj kolega Peter Tkačenko, "prezidentka sa s Ficom nemá o čom rozprávať" a už vôbec nie o tom, ako má on správne naformulovať referendové otázky.
"Ak ten chce, nech si zbiera podpisy a keď ich prinesie, palác sa rozhodne. Dovtedy môže občan Fico tíško šúchať nohami, a ak nedokáže potlačiť nástojčivú túžbu s niekým sa porozprávať, môže počas stránkových hodín navštíviť niektorú z expozitúr orgánov činných v trestnom konaní. Iste si naňho nájdu čas," píše Tkačenko.
Čítajte: Čaputová sa s Ficom nemá o čom rozprávať
Summit chuligánov v Trnave
O futbale si minulý víkend čítali aj tí, ktorých nezaujíma a nechodia na zápasy. Vlastne boli radi, že 18. októbra na zápase medzi Spartakom Trnava a Slovanom Bratislava neboli. Zápas sa vlastne neodohral, lebo ho chuligáni uniesli. Hádzali svetlice, prenikli na ihrisko a rozpútali tam hromadnú bitku.
Udrieť, kopnúť, kričať a mlátiť bol hlavný dôvod, prečo na zápas cestovali. Mnohí dokonca aj zo zahraničia. Mnohí práve z toho dôvodu chodia aj na protesty alebo na iné hromadné akcie, kde sa emócie bičujú a masa človeka so sebou strháva.
Kolega Matúš Burčík pripravil pre čitateľa akúsi kroniku výtržníctva. Pozrel sa na to, ako polícia doriešila prípady násilia na protestoch za posledný rok, koľkých obvinila a koľkí skončili vo väzení.
Čítajte: Ako sa naplnili hrozby prísnych trestov pre chuligánov. Sedem príbehov z protestov
Nie je to príbeh pre bulvár
Vražda 16-ročného Tomáša Teličáka vyvoláva pocit ťažko uchopiteľnej tragédie. Pocit márnosti a nechápania.
Slovo "prečo" muselo odznieť nespočetnekrát z úst vyšetrovateľov, prokurátora, rodiny obete, ale aj z úst rodičov Judity Hany Konečnej, Tomášovej kamarátky, ktorú za vraždu odsúdili. Judita vinu popiera. Prečo by to urobila?
Otázka, prečo musel Tomáš zomrieť, ostala nezodpovedaná, ale prokurátor Daniel Mikuláš verí, že našiel odpovede na všetky závažné otázky, ktoré viedli k odsúdeniu 16-ročného dievčaťa. Po dlhšom čase mlčania o prípade odpovedal na otázky môjho kolegu Petra Kováča.
Čo sa dialo na pojednávaniach, čo ukázali znalecké posudky, čo nesedí na vysvetleniach Judity? Z odpovedí prokurátora Kováča poskladal príbeh vraždy tak, ako ho uzavrel súd.
Čítajte: Prokurátor z kauzy Judita prehovoril: Bodala v afekte, cítila ohrozenie
Zázrak, že sa jej nič nestalo
Petru Procházkovú poznajú čitatelia ako autorku textov, ktoré sa ponárajú do duše Ruska a krajín, kde máloktorý slovenský novinár cestuje. Procházková tentoraz nepíše, ale rozpráva sa s Kristínou Kúdelovou, ktorá ju spovedá v súvislosti s novým filmom, ktorý nakrútili na základe jej osobných skúseností z Afganistanu.
"Keď si ju Afganci premeriavali ako podozrivú cudzinku, rozvedenú ženu a ešte aj zanedbanú starenu, vydala sa za jedného z nich. Má s ním aj syna a vďaka tomu informácie, ku ktorým sa nikto okrem rodiny nedostane," uvádza Kristína Kúdelová rozhovor pre čitateľa.
Procházková spoznala Taliban, ale aj to, ako ženy žijú v krajine, kde ich muži nevolajú po mene, ale ako matku ich syna. Na konci rozhovoru sa sama sebe začuduje, že sa jej v Afganistane nič nestalo.
Čítajte: Petra Procházková: Neuveriteľne sa fintia. Ja som pre afganské ženy humusáčka
Ďakujem, že nás čítate.
Beata Balogová, šéfredaktorka denníka SME
