Milé čitateľky, milí čitatelia,
už veľmi dávno sa na Slovensku nediskutovalo o Rusku a Amerike tak veľa a tak vášnivo. Ani nevyplávalo na povrch toľko politickej krátkozrakosti a provinčnosti. Niektorí hovorili o tom, ako by sme my malý národ mali stáť bokom, keď sa veľkí naťahujú, ako by sa mala robiť politika na všetky svetové strany, lebo svet je multipolárny.
Akoby všetky zúčastnené strany, dokonca aj Rusko, uznávali rovnaké pravidlá územnej autonómie a slobody a debata by bola len o nejakých ideologických nuansách socializmu a kapitalizmu a či mal Marx v niečom pravdu.
Mnohí nepochopili, že momentálne neriešime nejaké historické averzie k ruskému národu, lebo nie sme v Hollywoode, kde nepriateľ často píše azbukou, vypadne mu z vrecka preukaz KGB, pije vodku a spomienky na červené námestie mu dodávajú novú silu.
Nevyberáme si figúrky v počítačovej hre
Ani nejde o našu slepotu k niektorým kontroverzným rozhodnutiam americkej administratívy z minulosti. Poznáme príbehy z Pentagon Papers, zo Zátoky svíň aj z útoku na Irak, aby sa zlikvidovali zbrane hromadného ničenia, ktoré sa nenašli. V konečnom dôsledku najkritickejší k týmto rozhodnutiam boli samotní americkí novinári.
My si momentálne nevyberáme jednu obľúbenú krajinu na základe farby zástav alebo národnej propagandy.
Vyberáme si svoju identitu, to, kam patríme a aké sú naše hodnoty. Či je pre nás ľahostajné ohrozovanie autonómie susedného štátu, porušovanie ľudských práv, hybridná vojna, ktorá môže zasahovať nášho suseda kolegu a vlastne aj naše deti.
Nie je to pieskovisko
Viktor Orbán sa má podľa maďarského portálu Index.hu začiatkom februára stretnúť s Putinom, aby dohodol ďalšie detaily výstavby atómovej elektrárne v Paksi. Opozícia ho vyzýva, aby necestoval, lebo momentálne priateľské stretnutie s Putinom "protirečí národným záujmom Maďarska".
Minister zahraničných vecí Péter Szíjjártó povedal, že nikto nemôže chcieť od Maďarska, aby sa nekamarátilo s Ruskom. S Ukrajincami má maďarská vláda natoľko zlé vzťahy, že im neposkytne žiadnu pomoc ani v tomto konflikte, dodal.
Tu nejde o sympatie a "kamarátstva". Orbán s Ruskom obchoduje a vidí v Putinovi partnera aj pre prípad, že by sa nakoniec Únia naozaj rozhodla zablokovať európske fondy pre porušovanie základných pravidiel právneho štátu a pre rozsiahlu korupciu.
Posilňovanie "kamarátstva" s Putinom v čase, keď presúva vojenské sily k ukrajinskej hranici a necháva celý svet hádať, čo sa asi stane, je primárne odkazom pre Američanov a NATO. Pripomína to aj slávny Mečiarov výrok, že ak nás nebudú chcieť na Západe, tak pôjdeme na Východ. Má stále svoju platnosť. Aj v Maďarsku.
Týka sa nás to
To, čo sa momentálne deje na hranici s Ukrajinou, sa nás týka. Nielen v rovine, aby sme odhadovali, ako by sa nás možný konflikt dotýkal a či by u nás skončili utečenci. Lebo aj v takých konfliktoch ide o základné hodnoty demokracie.
Ide o to, nakoľko sa môže obyvateľstvo slobodne v regulárnych voľbách rozhodovať o vláde a prípadne ju aj kontrolovať. Nakoľko majú kritici dlhšiu životnosť než moment, keď sa otvorene postavia proti vládcovi. Aký prístup majú k slobodným médiám. A či si svoju moc prezidenti a premiéri nezabezpečujú ohnutými zákonmi.
Agresor v hlave
Diskusia o vojenskej spolupráci s USA prekvapila aj exministra financií Ivana Mikloša, ktorý pozná Ukrajinu podstatne dôvernejšie než mnohí diskutujúci. Zintenzívnila aj jeho pochybnosti, "či si ako Slováci a občania Slovenska zaslúžime slobodu, nezávislosť a štátnosť".
Lebo táto diskusia bola v skutočnosti o tom, "či umožníme vytvoriť pre našich spojencov technické predpoklady, aby mohli v prípade potreby našu slobodu, nezávislosť a štátnosť chrániť pred agresorom".
Konkrétnejšie pred agresorom, ktorý "nášho suseda napadol napriek tomu, že dvadsať rokov predtým sa zaviazal garantovať jeho nezávislosť a územnú celistvosť za to, že sa náš sused zriekol a zbavil jadrových zbraní".
Čítajte: Naozaj si zaslúžime slobodu, nezávislosť a štátnosť?
Myslieť na Žilinku
Samozrejme, pri tejto téme nejde nespomenúť moskovskú cestu generálneho prokurátora Maroša Žilinku, aby upevňoval vzťahy s tamojšou prokuratúrou. Tiež vyslal odkazy na všetky strany. A my si to budeme pamätať na večné časy.
Ale aby sme sa nezasekli len pri odkazoch tejto návštevy, môj kolega Peter Kováč sa pozrel pre čitateľov na to, čo vlastne Žilinka podpísal v Moskve.
Pomerne ironicky pôsobí napríklad plánovaná spolupráca s Ruskom v boji proti kyberkriminalite, keďže by to znamenalo, že ruská prokuratúra by sa mala zaoberať aj ruskými kyberútokmi na slovenské ciele. Tie slovenské spravodajské služby považujú za reálne hrozby.
Čítajte: Čo vlastne podpísal Žilinka v Rusku? Celú dohodu ukázať nechceli
Iné boje
"Začal som si kupovať pivo domov po basách. V období po tridsiatke som mal vrchol, keď už som pil denne. V závere každý deň asi desať pív, cez víkend minimálne pätnásť každý deň," opisuje jeden zo zdrojov kolegyne Michaely Žurekovej dni, keď postupne rozkladal seba aj svoje okolie.
Žureková nenapísala len ďalší článok o útrapách ľudí závislých od alkoholu, ale ponára sa do anatómie závislosti a akými formami táto choroba vťahuje aj okolie do "spoluzávislosti".
"U starších detí tiež môžeme vidieť aj spoluzávislosť: v mladom veku nastupujú na brigády, aby pomohli splácať účty, robia nákupy, starajú sa o chod domácnosti a o mladších súrodencov, keď sa ich rovesníci hrajú a zabávajú vonku. Závislosťou sa narúšajú vzťahy v celej rodine," upozorňuje psychologička v texte Žurekovej.
Čítajte: Ona pila, až nechcela žiť, on pil pätnásť pív za deň. Ako sa žije po vysadení alkoholu
Môj prvý rozhovor s Koščovou
Toto bol prvý rozhovor so speváčkou Katarínou Koščovou, ktorý som si prečítala. Robila ho kolegyňa Soňa Jánošová a úplne ma tým vtiahla do sveta človeka, ktorý roky znášal šikanovanie bulvárnych médií. Nie za kvalitu svojej tvorby alebo ako spieva, ale za svoj výzor.
"Za celé roky, čo robím hudbu po svojom, sa mi ukazuje, že ak sa niečo objaví v bulvári, je to len o tom, ako hrozne vyzerám, ako sa nemožne obliekam alebo ako som pribrala. Keď sme im však poslali tlačovú správu, že vydávam album alebo ideme na turné, bolo to vždy nezaujímavé.
Písali teda o mne len ako o ohave. Mne to nesmierne ubližovalo, ale tvárila som sa, že mi to neprekáža," hovorí v rozhovore Koščová.
Je to autentická a silná spoveď ženy, ktorá poukázala na to, že aj zvedavosť bulváru má svoje hranice, lebo za tými hranicami dozrieva bolesť a ubližovanie. A my jej môžeme byť len vďační, že takýmto spôsobom prehovorila.
Čítajte: Koščová: Na hudbu sa nikto nepýtal, pre bulvár som bola len tá tučná ohava bez vkusu
Ďakujem, že nás čítate.
Beata Balogová, šéfredaktorka denníka SME
