Autor je sociológ, pôsobí na Kodanskej univerzite
Začas preletí médiami správa, že niektorého či niektorú z aktérov dnes už ikonických káuz ako Očistec, Búrka či Víchrica prepúšťajú z väzby. Zákonite to vzbudí rozhorčenie: tak vidíte, nič sa nezmenilo, skorumpovaní sudcovia púšťajú skorumpovaných sudcov (či podnikateľov) na slobodu, počúvame.
Niekedy to zaznie aj zo strán, odkiaľ by to človek celkom nečakal. Fakt, že väzba nie je ani potvrdením viny, ani rozsudkom, ani trestom odňatia slobody, sa stratil medzi riadkami.
Lepšie povedané, stratil sa medzi replikami politických elít o "rozviazaných rukách" a "mafiánoch v base".
Na jar 2020, paralelne s prvou vlnou covidu, nadobudol postup OČTK bez zveličenia teatrálne rozmery. Prakticky v priamom prenose sme mohli sledovať odvoz Kajetána Kičuru, psychický rozklad Jankovskej či naozaj hollywoodske predvedenie Haščáka.
Hoci je spravodlivosť za každých okolností mimoriadne symbolicky saturovanou oblasťou spoločenského života (i súd je napokon svojho druhu rituál), tu išlo ešte o čosi viac.
