Milé čitateľky, milí čitatelia,
dvadsiateho štvrtého februára v roku 2022 sme sa zobudili do iného rána. Istoty, že medzinárodné dohody nás chránia pred návratom najtemnejších dní histórie, rozmlátil Vladimir Putin útokom na nášho východného suseda.
Mnohí do poslednej chvíle neverili, že sa to naozaj stane, spoliehali sa na akúsi príčetnosť Putina, na nejaký prirodzený strach európskeho človeka z vojen a zabíjania.
Lenže Putinom hýbu už len moc a sila. Nemá európsku historickú pamäť, a to ani vtedy, keď sa hrdo hlási k tradícii osloboditeľov. Testuje, ako ďaleko môže zájsť. Je osamotený a tým ešte odhodlanejší.
Rusko momentálne podporujú už len krajiny, ktoré by urobili to isté, čo urobil Putin, ak by mali mocné armády.
Jediný spôsob, ako túto situáciu zvládnuť, je jednotný postoj Európy, bez malicherných straníckych záujmov ľudí, ktorí ešte aj teraz kalkulujú a zbierajú hlasy voličov, ktorých pre nich už porazila Putinova hybridná vojna.
Čítajte: Putin ohrozuje aj nás. Práve teraz
Iná vojna
A tak hovorme aj o tej inej vojne, o tej, ktorá tu už roky zúri. Občas sme si povzdychli, občas niekto vypracoval štúdiu, aké je Slovensko zraniteľné ruskou propagandou.
Tí, čo ju nesledovali, predpokladali sme, že sa jej vyhýbajú aj iní. Že všetky tie Kremľom financované weby alebo znečisťovatelia internetového ovzdušia sú zanedbateľnou menšinou a nemáme si s nimi špiniť pľúca.
Lenže dnes si ich vieme spojiť s konkrétnymi udalosťami. Sú spojencami Putina. Zrazu máme odpoveď, prečo Rusko roky investuje do hybridnej vojny. Aj pre pohotové porovnania agresie proti Ukrajine s históriou Kosova.
Kto je vlastne Putin?
Aj preto, aby odpoveď na otázku, kto je vlastne Putin, nebola jednoznačná. Aby si s ním ľudia nespájali jeho miliardové luxusné sídlo a korupciu, ktorá sa za ním ťahá ako slina po slimákovi. Aby poznatky z Pandora Papers, z ktorých vytŕčali Putinovi spojenci a ich schránky, bol príliš komplikovaný.
Ľudia ako Putin potrebujú ostať pri moci, nemajú na výber. Takže Putina nedotlačil Západ k tomu, aby útočil. On potrebuje demonštrovať moc najmä pre Rusov.
Aj preto, „Putin neverí na to, že vzťahy sa majú budovať rokovaniami či v súlade s medzinárodnými záväzkami. Neverí, že vzťahy závisia od slobodného rozhodnutia štátov a národov, ktoré si volia zástupcov. Z jeho pohľadu sú dané, večné. Preto chápe dianie na Ukrajine z roku 1917 ako relevantné pre súčasnosť,“ píše kolega Matúš Krčmárik vo svojej analýze.
Čítajte: Putin verí vo večnú hrozbu, preto je nebezpečný
Mal plán
Aj dnes ešte odznievajú hlasy, že čo ak západ vyprovokoval Putina. Je nejasné čo takéto poznámky naznačujú. Mali všetci chodiť okolo Ruska po špičkách? Prijať slovník ktorý Putin vnucoval západu s „vojenským cvičením“ alebo „demilitarizáciou“ Ukrajiny?
„Rusko malo od začiatku svoj plán. Zhromažďovalo peniaze pre krytie prípadných sankcií, a tu mám na mysli dolárové rezervy. Pripravovalo sa aj v oblasti propagandy. To všetko svedčí o tom, že išlo o plán rozpracovaný na mesiace dopredu,“ vysvetľuje český generál Petr Pavel v rozhovore s kolegyňou Ninou Sobotovičovou.
Čítajte: Generál Pavel: Nikto nestojí na strane Ruska. Skončí ešte slabšie, než je dnes
Čo je v batôžku?
Ako sme sa teda dostali od vyhlásení ruskej strany o tom, že vojna nebude, k dnešnému ránu?
Môžeme stáť niekde uprostred, „ako keď sa mača postaví medzi dva vrčiace psy s naježenou srsťou, tvári sa chytrácky a je presvedčené o tom, že keby to aj celé nakoniec nevyšlo, iste sa stihne pridať na stranu, ktorá začne vyhrávať“, pýta sa vo svojej autorskej strane Eva Borušovičová.
Nemôžeme, poznamená a myslí na to, že „dnes majú ukrajinské deti pri odchode do škôlky na chrbtoch batohy s trvanlivým jedlom, vodou, dekou a baterkou, aby mohli ísť v prípade potreby do krytu. Ukrajinskí tínedžeri a penzistky sa učia strieľať z pušiek, akoby ich to mohlo zachrániť pred tankmi".
Zároveň vysiela modlitbu „aby sme nezabudli na to, že všetky dnešné rozhodnutia raz budú posudzovať dejiny. Nie však v zmysle, či boli dostatočne tvrdé, alebo dostatočne rafinované, ale či boli vedené ľudskosťou, milosrdenstvom a úctou k životu“.
Čítajte: Vábenie neutrality a bezsenné noci
Ďakujem, že nás čítate.
Beata Balogová, šéfredaktorka denníka SME
