Ešte predtým, než sa ruské tanky prevalili cez ukrajinskú hranicu, zvyklo sa rozlišovať Rusko a Kremeľ. Teda krajina a jej vedenie.
Takto to robili tí, ktorí nechceli skĺznuť k zovšeobecňujúcim tvrdeniam o tom, akí sú Rusi, lebo v dobrej európskej spoločnosti sa takéto vyhlásenia nerobia a ak áno, zväčša svedčia o predpojatosti a nevzdelanosti.
Toto tabu je preč a v európskej tlači opäť čítame vášnivé pojednania o tom, že delenie na vinnú vládu a nevinný ľud nás odvádza od podstaty problému. Bývalá štátna tajomníčka ukrajinského ministerstva kultúry Iryna Podoliak to napísala veľmi ostro – „Dobrí Rusi neexistujú. Dnešní Rusi nie sú iní od Putina.“
Podobne sa pre tento denník vyjadril aj známy ukrajinský spisovateľ Jurij Andruchovyč, keď poukázal na rabujúcich vojakov, ktorí volajú rodinám, aby sa pochválili, aký kožuch či parfum ukoristili v ukrajinských domoch.
Pre Stredoeurópana je to zvláštne déjà vu, lebo túto reč o lúpežných hordách z východu, ktoré nám napokon zobrali aj históriu a identitu, dôverne poznáme.
