Milé čitateľky, milí čitatelia,
niekedy si útoky na demokraciu nevšimneme. Sú dobre maskované ako ochrana pred vymyslenými hrozbami. Niekto chráni štátnosť alebo národnú identitu, iní chránia deti a rodinu, bez toho, aby sa zaoberali skutočnými problémami skupín, ktoré označujú ako ohrozené.
Nahmatajú malosť, zakrpatenosť, predsudky, strach a rôzne fóbie. A stavajú na nich doktríny a plány pre spoločnosť. Nepotrebujú politickú skúsenosť, lebo varia podľa autokratických receptov. Nikdy nenúkajú nič, čo by posunulo spoločnosť vo vede, vo vzdelávaní, v inováciách, v umení, v kultúre, teda v oblastiach, ktoré jediné dokážu dlhodobo zvyšovať životnú úroveň a kvalitu života.
Postupne dávkujú masám pocit malosti. A oslobodzujú zábrany, ktoré držia nahnevaných, rasistov, homofóbov, šovinistov a dokonca aj fašistov na uzde. Ak tie zábrany padajú, nenávisť voči menšinám sa stáva legitímnym pocitom, dokonca zdrojom hrdosti.
V minulosti takýto vývoj vyústil do tragédií, za ktoré sa lepšia časť ľudstva stále kolektívne hanbí.
Návrhy na zákaz dúhových zástav, pomyselné policajné hliadky do spální, bludy o tom, ako sa len zlomené deti menia na homosexuálov, to všetko postupne rozkladá demokraciu. Popierajú myšlienku rovnoprávnosti. Ľudské práva nie sú vedľajší produkt demokracie, sú jej podstatou. Nemôžete si vyberať ako z týždenného menu v lacnom bufete.
Poslanec OĽaNO György Gyimesi a Tomáš Taraba, poslanec, ktorý sa dostal do parlamentu na kandidátke fašistickej strany, presne takýmto spôsobom rozkladajú hodnoty demokracie.
Simulujú problém, ktorý neexistuje, a navrhujú riešenie, ktoré, naopak, vytvára problémy. A pocit ohrozenia. Gyimesi nie je v ničom originálny, len kopíruje to, čo sa už Viktorovi Orbánovi osvedčilo v Maďarsku. Nikdy nič iné robiť nebude. Nemá inú agendu.
Gyimesi, Taraba alebo ďalší politickí exhibicionisti sa nikdy úprimne nezaujímali o zdravý mentálny vývoj detí, nikdy sa nepokúsili riešiť chudobu, stav zdravotníctva (ak nerátame potlesk pre Sputnik) alebo úroveň vzdelávania. Lákajú ich len témy, pre ktoré stačia rétorické cvičenia pred zrkadlom na toalete.
Fetiš extrému
Publicista Michal Havran vysvetľuje, že nie náhodou sa „rodina stáva fetišom fašistickej pravice, ktorá počas svojej historickej existencie nikdy neverila v spoločnosť a vždy sa snažila uzatvárať ľudí do náhodných skupinových get – jedni sú bieli, druhí cigáni, tretí homosexuáli, štvrtí bez detí.“
Havran upozorňuje, že moderná spoločnosť je presným opakom konzervatívnej a neonacistickej spoločnosti. „Je výsledkom miliónov pohybov, vzťahov, nuáns, individualít, ambícií, rozčarovaní, zmesou tisícov rokov vývoja ľudskej spoločnosti vedúceho k uvedomeniu si vlastnej podstaty a slobody a k zodpovednému narábaniu s darmi života.“
Čítajte: Prežívame útok na štát
O skutočných problémoch
V politických debatách často lietajú čísla, údaje o inflácii a návrhy opatrení na jej údajné zmiernenie. Málokto však pozná tak dobre čísla chudoby ako Iveta Oľhová spolu s ďalšími obyvateľmi Utekáča. Matka piatich detí musí vtesnať svoju existenciu do 409 eur mesačne.
„Potrebujú lieky aj krémy, pretože z alergie sa im robia nepríjemné vyrážky. Aj tento mesiac budem musieť ísť na alergiológiu. Krém stojí šesť eur, k tomu ešte dvakrát tabletky, to je plus jedenásť eur a, samozrejme, cesta k lekárovi do Lučenca. Všetko teraz zdraželo,“ vypočítava matka.
Kolegyňa Radoslava Banovič Morongová pre čitateľov pozbierala príbehy skutočnej chudoby. Bez politických hesiel a prikrášlení. Sú to príbehy ľudí, ktorí by veľmi radi v živote aspoň raz zažili, aby pri nákupe potravín nemuseli rátať ceny.
Čítajte: S piatimi deťmi žije zo 400 eur. Matovičov balíček bude pre ňu len slabou záplatou
Traumy Chachalandu
Kto pozorne sleduje súdne pojednávanie v kauze Chachaland, si asi uvedomuje, že nezlyhal len vedúci detského tábora, ktorý je podozrivý, že zneužíval maloletú chovankyňu, ale všetci dospelí, ktorí o ich vzťahu vedeli. Pripadalo im to normálne a nič neurobili.
Roman Paulíny je obžalovaný zo sexuálneho zneužitia Kataríny Danovej v čase, keď mu bola zverená v tábore a mala len 15 rokov. Súdny proces s Paulínym sleduje kolega Roman Cuprik. Prináša výber z výpovedí svedkov a skladá pre čitateľa obraz toho, ako sa tábor, ktorý mal byť o hrách a detskom smiechu, menil na doživotnú traumu.
Čítajte: Chvastal sa, aký je v posteli s maloletými. V kauze Chachaland vypovedali svedkovia z tábora
Chcela odložiť svoju smrť
Ari Folman nechcel spracovať príbeh Anny Frankovej. Nakoniec to urobil, vyrozprával súčasný animovaný príbeh, kvôli svojej mame, ktorá ho tak veľmi chcela vidieť, že odkladala svoj odchod zo života.
Kristína Kúdelová otvára mnohé Folmanove komnaty a berie divákov do jeho detstva, tam, kde sa rodia ťažké otázky. O koncentračnom tábore, nacistoch, o Anne Frankovej a o tom, ako by reagovala na dnešné udalosti.
„Veľmi ma dojalo, ako dopadlo prvé testovacie premietanie. Bolo to v Paríži ešte počas lockdownu, prišlo asi štyridsať distribútorov. Všetci povedali, že už aj pre desaťročných musí byť tento príbeh zrozumiteľný,“ hovorí Folman o svojom filme.
Čítajte: Ari Folman: Mame sa nacisti zdali krásni. Šokovalo ju, ako vyzerali v Norimbergu
Ďakujem, že nás čítate.
Beata Balogová, šéfredaktorka denníka SME
