Lož nemá krátke nohy. Stačí vydržať a ľudia zabudnú
Dnes som šoférovala po menšom meste na Kostarike v horách za tmy. Skončila mi SIM karta a potrebovala som novú, pretože tu ešte budeme asi týždeň. Ak si nabudúce v odporúčaniach pri cestovaní v niektorých krajinách prečítate, že nemáte jazdiť v noci, ako prvé vám asi napadne bezpečnosť. V skutočnosti je najväčší problém, že cesty sú tu ako sitko na cestoviny, každú chvíľu je tu neoznačený spomaľovač a všade je tma bez osvetlenia. Do toho behajú psy, kráčajú po ceste ľudia, a tak celkovo, prosto to nie je dobrý nápad.
Ak veľa cestujete po svete aj do chudobnejších krajín, vrátite sa domov na Slovensko vždy o čosi spokojnejší, no aj o čosi nahnevanejší. Okrem toho, že si vážite luxus, v ktorom vlastne žijeme, zrazu tak trocha inak vnímate aj politiku. Je trestuhodné, že v krajine, kde nemusíme riešiť základné veci, sa nevieme zhodnúť na tom, čo všetci dávno vieme, že treba urobiť. Je trestuhodné, že sa roky brodíme bahnom populizmu bez riešení a stačí nám to. Je nepochopiteľné, že necháme politikov hrať to na prvú signálnu – svoju alebo našu.
Kráčajúc do kopca som premýšľala aj nad tým, ako je možné, že väčšina politikov necíti zodpovednosť svojej funkcie. Poslanci, poslankyne, štátni tajomníci či ministri – ako by robili brigádu počas výšky, a tak náhodou sa tam nejako ocitli pomedzi chodbovice. Dokola tie isté chyby, dokola tie isté problémy.
Dookola to isté
Problém je, že ľudia majú krátku pamäť. Stačí, že vydržíte viac ako päť rokov, zabudne sa. Zabudne sa na hajlovanie, zabudne sa na gardistické uniformy, zabudne sa na kauzy, kšefty. Zabudne sa na výroky a o pár rokov môžete pokojne tvrdiť presný opak toho, čo ste tvrdili predtým. Pritom už pomaly cítiť frustráciu aj z optimistov či zdržanlivých ľudí.
Najprv sa ozval analytik Tomáš Hellebrandt. Vrátil sa zo zahraničia a pracoval ako analytik na ministerstve financií. S Tomášom sa poznáme aj osobne, veľmi mu vždy záležalo na témach vzdelávania detí aj chudoby. K svojmu odchodu napísal aj toto: „Absolútny nezáujem vedenia ministerstva o odborné stanoviská, prípadne aktívna snaha o zabránenie šírenia výsledkov mojej analytickej práce vo verejnom priestore vytvárajú pocit, ktorý je pre človeka s mojím mentálnym nastavením neznesiteľný. Pocit zbytočnosti,“ napísal Tomáš. Ľudia ako on nepadajú z neba, bude ho veľká škoda a jeho odchod ma veľmi mrzí.
Aj expolitik Miroslav Beblavý sa tento týždeň vypísal zo svojej frustrácie. „Slovenská politika rieši úplne iné problémy. Niektoré sú naozaj dôležité (geopolitika), no väčšina súčasných tém do politiky v skutočnosti buď nepatrí (koho zavrieť), alebo ide o čisté trápnosti (vládna kríza na deväť týždňov a skoro všetko, čo sa v koalícii deje). Politické priority však nie sú pevne určené. Závisia aj od politikov, médií a nedeľných rodinných obedov,“ píše vo svojom komentári. V ňom píše svoj pohľad na to, čo by sme mali so Slovenskom robiť.
Ešte tristnejšie to tento týždeň napísal Samo Marec: „Nemusíme byť všetci rovnakí, ale autor týchto riadkov vníma politiku ako súboj ideí, ktorý zvádzajú ľudia na istej intelektuálnej úrovni. Títo ľudia sa však namiesto krajiny zaoberajú sami sebou, nemajú idey, intelekt ani úroveň. A ešte to aj vydávajú za cnosť. Presne z toho ten hlúpy pocit pramení: človek má takmer pocit, že je to ľudsky pod jeho úroveň.“ Samo, na rozdiel od Miroslava Beblavého, ukončil svoj komentár dosť pesimisticky konštatovaním, že ľudí to prosto prestalo zaujímať. To ma straší azda najviac.
Trocha to vyvážil kolega Jakub Filo, ktorý spísal deväť rád, ako sa brániť proti tomu, že časť spoločnosti ovládol hnev. „Populisti, fašisti a extrémisti sa tešia a chystajú sa využiť tieto nálady na svoje politické ciele. Je nevyhnutné začať sa tomu aktívne brániť. Oveľa viac než kedykoľvek za posledné roky je dôležité, aby slušní ľudia neostali ticho. Ak vyprázdnia verejný či online priestor, zaplnia ho lži a nenávisť. A ak sa tam raz usídlia, bude ťažké ich dostať preč,“ napísal Kubo. Ja len nesmelo dodávam, že k tomuto hnevu čiastočne prispievajú aj novinári a je na čase prehodnotiť mnohé agresívne komentáre z novinárskej obce.
Trauma
Vraj toto slovo naša generácia nadužíva. Vraj hovoríme o všetkých svojich problémoch ako o traumách. Preháňame to aj s depresiou a depku máme vlastne zo všetkého. Ešte častejšie staršia generácia hovorí, že mladí dnes nič nevydržia a hrdia sa všetkými hlbokými traumami, ktorými oni prešli bez reptania.
Koľko popôrodných depresií naše mamy prechodili? A koľko depresií naši otcovia a starí otcovia zapíjali? Koľko hlbokých tráum si niesli mnohé generácie bez pomoci? Koľko z nich si nesú veľké rodiny celé roky?
V polovici dovolenky som začala čítať knihu The Body Keeps the Score: Brain, Mind, and Body in the Healing of Trauma. Napísal ju psychiater Bessel Van Der Kolk, ktorý skúma traumu od 70. rokov. Pracuje s pacientmi s ťažkým PTSD – s veteránmi, znásilnenými ženami aj ľuďmi, ktorí boli ako deti zneužívaní. Prosto, s ľuďmi s naozaj ťažkými traumami.
(Po slovensky) Telo si pamätá je kniha, v ktorej sa o traume dozviete veľmi veľa. Napríklad aj to, že každý na traumu reaguje úplne inak. Ako príklad dobre poslúži manželský pár, ktorý mal v Kanade autonehodu. Bola to jedna z najhorších nehôd v krajine vôbec a zrazili sa v nej desiatky áut. Obaja uviazli v aute a niekde nad nimi zaživa uhorela iná žena, prosiaca o pomoc. Obaja si z tohto zážitku odniesli úplne iný typ traumy. Žena už v aute zamrzla, muž, naopak, prežíval celú nehodu intenzívne v panike a hrôze.. Keď im robili MRI mozgu počas spomienok na túto nehodu, jeho mozog svietil v niektorých častiach. Jej nereagoval nijako. Normálne sa vypol. Vysvetlenie to má vedecké a dozviete sa ho v knihe, ale poznatok je jasný – aj keď obaja zažijú to isté, reagujú inak.
Niekto zamrzne, niekto utečie, niekto bojuje. Niekto si odnesie posttraumatickú stresovú poruchu, niekto nie. Jasný vedecký fakt je aj to, že trauma zmení váš mozog a vaše telo aj fyzicky. Zmení prepojenia, fungovanie. Trauma často vypína časť mozgu, ktorá zabezpečuje reč – preto o nej mnohí nevedia hovoriť.
No dozviete sa aj to, že trauma nie je len prežiť vojnu. Trauma má aj podoby, ktoré naši rodičia opisujú ako niečo, čo vydržali. Opustenie, zanedbanie, šikanovanie, bitka, násilie a alkohol v rodine. To všetko sú traumy, ktoré nie sú banálne ani jednoduché. A predsa sa stále ešte tvárime, že to každý „musí vydržať“. Ak vám nabudúce vaši rodičia povedia, že oni také niečo vydržali bez reptania a blbých rečí, poľutujte ich. Je totiž možné, že si nesú hlbokú traumu a nikto im nikdy nepomohol. Kniha The body keeps the score je zatiaľ najlepšie dovolenkové non-fiction čítanie, aké som mala. Dávam 10/10.
Podcast týždňa: Lidice aj Rushdie
Túto dovolenku podcasty dosť flákam, predsa som si však vypočula Vinohradskú 12. Tento diel je o novonájdených denníkoch jednej z Lidických žien Emílie Rohlovej. Písala ich svojej nezvestnej dcére Boženke. Výnimočný diel, výnimočné predvedenie, hrozivý príbeh. Aby sme nezabudli. Aby sme si pamätali. A aby sme sa nenechali obalamutiť ľuďmi, ktorí sympatizujú s fašizmom.
Druhý odporúčaný podcast odo mňa je o útoku na Salmana Rushdieho v New Yorku. Už niekoľko rokov ma trápi agresia a stupňujúci sa hejt vo verejnom priestore. Salman Rushdie v tom žije už roky a práve v čase, keď mal pocit, že už musí žiť život normálny, prišiel útok na jeho prednáške. Kam až môže viesť nenávisť? A vedia to tí, ktorí burcujú aj na Slovensku v statusoch a na tlačovkách?
Hudobná bodka
V tom aute dnes mi z môjho playlistu náhodne zahralo tento song od Simply Red. Pre vás som vybrala live verziu z Montreaux Jazz festivalu v roku 1992 (!). Že to bolo naozaj dávno, spoznáte aj podľa toho, že v hľadisku sa niekto kníše s veľkou zapálenou sviecou v ruke. Simply Red bude, myslím, v novembri aj na Slovensku, plánujem to zaradiť do kalendára. Mick Hucknall je stále vo výbornej forme.
Ak ste sa dostali až sem, dočítali ste sedemnáste vydanie môjho newslettera ZKH píše. Ak sa vám páčil, budem rada, ak ho budete šíriť aj medzi ďalšími ľuďmi alebo na sociálnych sieťach.
