K výročiam rozpadu federácie – do roka sú asi štyri, v júli deklarácia, v auguste Tugendhat, v novembri ústavný zákon o rozchode a 1. január – vždy lietajú v povetrí vedrá popola.
Sypú si ich na hlavy špičkoví českí intelektuáli, keď sa predháňajú v sebareflexiách, ako Slovákov nechápali, podcenili tisícročné túžby, omylne hlásali „my, národ československý“ a podobne.
Nuž, môže v tom byť aj dosť pravdy, ak to hovoria autority ako Pithart, Kosatík i ďalší.
Spoločný štát však nerozdelilo porušovanie Pittsburskej zmluvy ani nenaplnenie projektu federácie, ani „pragocentrizmus“, ani iné politicko-filozofické domnienky vytvárajúce dojem akejsi historickej nutnosti. Federáciu ukončilo čosi nekonečne prízemnejšie.
Konkrétne to, že Mečiar bol grázel, ktorého ako oportunistu zrazu osvietilo, že centralizovať a zneužívať moc, kradnúť, kontrolovať spoločnosť atď. sa dá v samostatnom štáte omnoho efektívnejšie ako v spoločnom.
