Najprv sú pohľady, ostré, aby ich tí dvaja muži, čo sa držia za ruky, cítili. Aby sa spamätali, kde žijú. Pohľady, ktoré LGBTI+ ľudí sprevádzajú ešte dlho potom, ako zájdu za roh alebo vystúpia z električky. Sprevádzajú ich domov aj na miesta, kde sa chcú cítiť bezpečne.
Potom prídu poznámky. Utrúsené medzi zubami, ale aj vybľakované na celú ulicu. Aby si niekto náhodou nepomyslel, že si samozvaný strážca verejného „poriadku“ definovaného bielym heterosexuálnym mužom nič nevšimol.
Pre Romana boli „cmukači“ najhorší – „keď sa za mnou na autobusovej zastávke niekto postavil a cmukal čoraz viac odporne, chlipne a chrapúnsky“.
