Milé čitateľky, milí čitatelia,
Mikuláš Dzurinda je všetkými politickými vetrami ošľahaný. Preto sa rozhodol nevrátiť do politiky. Dostal sa nebezpečne blízko k bodu, z ktorého by už nebolo návratu. Minimálne bez výraznejších politických strát a tržných rán na zostávajúcej reputácii a najmä egu.
Nič z toho nepotreboval. Pochopil, že spomienkový optimizmus jeho sympatizantov bude pracovať v jeho prospech, len kým prestane byť spomienkou.
V prípade návratu do politiky by sa ocitol v jednej aréne s mizerne nízkym porovnávacím základom. Čiže s politickým záujmovým krúžkom amatérov, kvôli ktorým ho mnohí privolávali. Ako sa privolávajú duchovia zosnulých, aby svoj príbeh dopovedali.
Dzurinda svoj politický príbeh dopovedal. Nedopadlo to pre neho tak zle, ako sa zdalo v roku 2012 po volebnej prehre SDKÚ. Gorila útočila na iných a vláčiky ostali zaparkované, Dzurindovu skupinku dávno prehlušila Ficova mafiánska, ktorá prerástla políciu a súdy.
Aj keď Dzurinda po svojej prvej veľkej konfrontácii s otázkami médií opakoval, že za všetko už zaplatil a na všetky otázky odpovedal. Zároveň rýchlo pochopil, že politika tak nefunguje a že v médiá ani v jeho prípade neutrpeli stratu pamäti.
Pochopil, že nechce stratiť svoju medzinárodnú auru reformátora, lebo politická realita sa natoľko zmenila, že aj on by bol možno odsúdený na bolestivé neúspechy. A síce ani Vladimír Mečiar si nevyberal zbrane v politike, ale momentálne Robert Fico, Igor Matovič a aj Boris Kollár sú svojimi najhoršími možnými verziami. A to sme ani nezačali hovoriť o fašistoch.
Dzurinda nemal šancu nikoho spasiť. Bolo takmer neférové nakladať na neho všetky tie očakávania a presviedčať ho, že sa má vrátiť a urobiť poriadok. Politické reálie sa zmenili a diškurz momentálne prebieha v hlučnej krčme. Rozkrikujúci sa Dzurinda s prímesou starých historiek by bola smutná kapitola. Nielen pre Dzurindu, ale aj pre krajinu.
Pokus o nemožné
Publicista Fedor Blaščák pripomína, že umenie odísť je asi najťažší žáner v politike a vlastne až tak veľa pozitívnych príkladov nemáme. Keďže veľké politické osobnosti odchádzajú aj s myšlienkou na to, ako sa zapisujú do dejín.
Blaščák sa pokúsil vyvodiť zrnko pozitívnej energie aj z blamáže spojenej s pokusom Dzurindu o návrat do politiky.
„Zabudnime, a nech je to radšej znamením, že politická situácia v roku 2023 na Slovensku nie je osudovo dramatická. Ak by sa v tejto voľnej historickej logike Dzurindovi návrat podaril, znamenalo by to, že je s nami veľmi zle. Tak to radšej nie. Nech radšej zostane na svojom mieste v dejinách, než by mal hľadať nové miesto na nejakej obskúrnej kandidátke,“ píše Blaščák.
Čítajte: Zabudnite na Dzurindu
Jej psy uhoreli, ale Ukrajinka sa stará o ďalšie
Moji kolegovia Lukáš Onderčanin a Jozef Jakubčo sa vrátili na Ukrajinu v čase, keď nebolo jasné, ako bude Vladimir Putin reagovať na prvé výročie vojny a na fakt, že Ukrajina sa nevzdáva.
Ich cesta nemala prinášať spravodajstvo z frontovej línie, ale ukázať, ako po roku vojny niektoré skupiny Ukrajincov žijú to nepredstaviteľné. Ako sú vôbec schopní ísť ráno do práce, učiť deti, či majú vôbec možnosť zabaliť im desiatu. Aká veľká časť ich života sa odohráva v úkrytoch.
Z Lukášových textov a Jozefových fotografií sa dozvieme, že Olena, ktorá v priebehu roka ošedivela, sa stará asi o sto psov. Vodu topí zo snehu, nemá elektrinu ani plyn. Ale nežije len pre seba. Bývalá vlakvedúca si nikdy pred vojnou nemyslela, že by sa mohla starať o psy. Lukáš rozpráva jej príbeh spôsobom, že sa pred nami zhmotňuje spolu so psami, ktoré jej z vďačnosti oblizujú ruky. Je ich človek. A takého človeka nepotrebujú len psy. Ale aj svet.
Čítajte: Jej psy uhoreli, teraz sa stará o stovku ďalších. Rok vojny štyroch Ukrajincov
Naša vojna
Eva Borušovičová píše s jemnocitom a jasne o veciach, ktoré iní majú ťažkosti naformulovať. Napríklad aj o vojne alebo o únave niektorých Slovákov z pomoci pre Ukrajincov.
Keď sa zamýšľala nad rokom vojny, povedala si, že „máme sa teraz dosť čo učiť o svete a o nás. Sme vystavení skúškam, aké by sme si pred rokom nevedeli ani predstaviť“.
Podľa Borušovičovej, pred troma rokmi bol svet omnoho predvídateľnejší, než je teraz a rozhodnutie diktátora Putina napadnúť susedný štát úplne spochybnilo mnohé z našich nespochybniteľných presvedčení.
„A musíme sa pýtať, komu a čomu veriť, či sme schopní byť odvážni, čo pre nás znamená naša vlasť, či sa cítime obeťami, alebo strojcami udalostí, či je v nás súcit, schopnosť čítať situáciu v jej komplexnosti a či máme vieru. Vieru v budúcnosť, v ideály spravodlivosti a dobra a predovšetkým v seba. V to ušľachtilé, čo obsahujeme.“
Čítajte: Tá vojna je už rok aj naša
Fiasko obnovy
Mala to byť možnosť pre ľudí obnoviť si staršie rodinné domy s pomocou štátu. V prvej fáze, do konca minulého roka, malo ísť o štyritisíc rodinných domov.
Kolegyňa Eva Frantová z Indexu zisťovala, ako sa mohlo stať, že Slovenská agentúra životného prostredia, ktorá za dotačné schémy zodpovedá, do konca roka schválila len jednu žiadosť.
Upozorňuje, že situácia sa odvtedy veľmi nezlepšila, pričom pilotné výzvy sa uzavrú na konci februára. Prečo sa vlastne ľudia o dotácie nehlásia?
Čítajte: Dotácie na obnovu domov sú fiasko. Idú zmeniť pravidlá
Nech sa páči, pozrite si ďalšie texty, ktoré vás zaujali:
- Svätopluk v opere. Ďalšia povinná jazda pri výročí republiky?
- Namiesto oceánskych kúpeľov basa. Príbeh vrtov v Bardoňove má zlý koniec
Ďakujem, že nás čítate.
Beata Balogová, šéfredaktorka denníka SME
