Autor je analytik INESS
Dostal som otázku, ako by podľa mňa malo vyzerať vzdelávanie budúcnosti. Je to ľstivá otázka. Je ľahká aj ťažká zároveň. Je ľahká, lebo z nejakého dôvodu má každý pocit, že sa môže a vie vyjadrovať k tomu, ako by malo vyzerať vzdelávanie. No zároveň je ťažká, lebo v skutočnosti to nikto nevie.
A tým „nikto“ myslím skutočne nikoho. Ani najväčší odborníci sa nezhodnú, ako by malo vyzerať vzdelávanie už dnes. Nieto ešte zajtra.
To, že sa nezhodnú, však nepovažujem za hlavný problém. Problém je skôr to, že títo ľudia a ich vízie nesúperia na spravodlivom ihrisku o srdcia zákazníkov, ale bojujú v politickej aréne o moc zabetónovať do školstva svoju predstavu o vzdelávaní. To je systém, v ktorom je takmer jedno, kto nakoniec vyhrá. Vo výsledku nebude vzdelávanie zajtrajška z definície vyhovovať veľkej časti ľudí.
Čo v skutočnosti potrebujeme, nie je ani tak správna odpoveď na otázku, ako má vyzerať vzdelávanie zajtrajška, ale skôr systém, ktorý bude schopný v čase nachádzať a testovať správne odpovede.
Nepotrebujeme správny výsledok, ale funkčný algoritmus, ktorý umožní generovať správne výsledky zospodu.
Asi nikoho neprekvapí, že ani ja ako ekonóm neviem, ako by malo vyzerať správne vzdelávanie zajtrajška. Viem však, ako by mal vyzerať inštitucionálny rámec, v ktorom sa takéhoto vzdelávania dočkáme. Ten rámec vyžaduje tri zmeny myslenia.
Po prvé vyžaduje, aby štát prešiel od mikromanažmentu procesov ku garantovaniu autonómie škôl, výmenou za zodpovednosť za základnú úroveň výsledkov. Teda štát nebude hovoriť riaditeľom a učiteľom, čo majú učiť a ako majú manažovať školu, ale stanovia latku základnej gramotnosti, ktorú majú dosiahnuť.
