Autor je prekladateľ a publicista
Situácia je biedna, ba priam zúfalá. S láskou môžeme spomínať na to, ako sme ešte začiatkom jari rozmýšľali, či k sebe vôbec veľkodušne zoberieme Petra Pellegriniho, ktorý dnes zároveň rozmýšľa, čo sa mu to vlastne stalo a ako z toho von.
S márnou nádejou môžeme pozorovať tie marginálne strany, ktorým vonkoncom nejde o seba (no dovoľte, pani redaktorka!), ale o to, aby žiadne hlasy neprepadli, čiže výsledkom bude, že hlasy akurát tak zbytočne prepadnú.
S úžasom a hnevom môžeme hľadieť na Roberta Fica, ktorý každý deň prekračuje svoje hranice, pričom tie hranice neexistujú, lebo Robert Fico je dnes ako Rusko – žiadne hranice nemá.
Zároveň si popritom môžeme takto bonmotovať, teda pokiaľ sa dá (zatiaľ sa ešte dá). A nadávať na spoluobčanov, ktorí sú hlúpi a nevzdelaní a kazia nám to, čiže sa nič nedá.
Nedá sa s nimi. A keďže sa nedá s nimi, tak sa nedá ani celkovo.
Je to výborný stav: keďže spoluobčania za nič nestoja a nič sa s nimi nedá, tak logicky nič nemá ani zmysel. Ostáva len umárať sa v beznádeji a konštatovať, že nebyť ich, tak by sa dalo a aj nejaký zmysel by sa azda našiel; ale nedá sa, čo už. Maximálne sa ešte občas môžeme vydesiť.
Skončíme síce porazení, rozčúlení, sklamaní a ešte aj paralyzovaní a so zlým výsledkom, ale aspoň budeme mať pocit, že sme spravili všetko, čo sa dalo. Hoci sme nespravili nič, lebo sa nič nedá a nič nemá zmysel.
Čo – asi uznáte – je trochu nuda.
Za všetko môže Veľká Morava
Názov tejto rubriky je Dole vodou, ale asi by sme ju mali premenovať. A mali by sme ju premenovať nie preto, že by sme boli skvelým národom, skvelou spoločnosťou a nádhernou krajinou plnou šikovných ľudí, ale pre tú paralýzu. Dole vodou – síce nie je jasné, kedy bolo dobre, ale je stále horšie. Ten názov totiž lezie na nervy už aj autorovi.
