„Skončíme síce porazení, rozčúlení, sklamaní a ešte aj paralyzovaní a so zlým výsledkom, ale aspoň budeme mať pocit, že sme spravili všetko, čo sa dalo.“
Pred nejakým časom tu bola veľmi zaujímavá debata pod článkom „Krajina, kde sa lepšie žije“. Diskutujúci sa zamýšľali, prečo je dnes na Slovensku taká katastrofálna politická situácia. Prečo podľa prieskumov verejnej mienky väčšina Slovákov vo vojne na Ukrajine podporuje Rusko. Prečo sú mnohí ľudia demotivovaní a hovoria, že už nepôjdu voliť, atď... Skúsim to zhrnúť do niekoľkých bodov:
1. Je to dôsledok mnohých emigračných vĺn po roku 1948, 1968, po nástupe mečiarizmu a samozrejme aj v súčasnosti, keď najinteligentnejší, najšikovnejší a najodvážnejší obyvatelia Slovenska odchádzajú do zahraničia...
2. Máme slabé národné sebavedomie, pretože sme historicky nemali svojich kráľov (okrem Veľkej Moravy), svoju aristokraciu, silnú vrstvu buržoázie, nikdy sme sa nepokúsili vybojovať si slobodu (okrem SNP)...
3. Sociálne siete umožňujú dezolátom nekontrolovateľne šíriť ich zvrátenú ideológiu, hoaxy, pretože nám chýba kritické myslenie... čo je dôsledok slabého školstva...
4. Slováci sú zakomplexovaný národ, charakterizuje ho závisť, nenávisť, zápecníctvo, tupota... atď... dosť zle sa to aj píše...
Čo s tým? Máme rezignovať? Máme paralyzovane čakať, kedy vystúpime z EU a NATO?
Podľa mňa, máme jedinú možnosť. Zabojovať. Ak je na Slovensku aspoň 25% - 30% populácie, ktorá jasne podporuje prodemokratické a proeurópske strany, tak máme šancu. Ak každý presvedčí a získa aspoň jedného voliča vo svojom okolí (vo svojej rodine), tak môžu voľby na Slovensku skončiť ako v roku 1998. Aj vtedy nám išlo o veľa...