Kde zlyhala úradnícka vláda na obrane

Po nástupe ministra Martina Sklenára ako nominanta prezidentky na ministerstve obrany pokračovalo degradovanie štandardov, s ktorými prišiel predošlý minister Jaroslav Naď, no postupne od nich upúšťal.

Politickú zodpovednosť už však nesie prezidentka a v niektorých prípadoch aj vecnú – obstarávanie totiž muselo prejsť aj cez ňu.

Neexistujúci dlhodobý plán

Keď v roku 2020 nastúpil Jaroslav Naď, s vervou sa pustil do riešenia problémov dlhodobo podfinancovaného rezortu. Lenže rýchlo začalo byť jasné, že je to priveľký kus. Začal zvyšovať platy, investovať do infraštruktúry, prezbrojovať naraz obe naše brigády a investovať aj do neprioritných spôsobilostí, čo predtým sám kritizoval.

Obrana sa riadi dlhodobým plánom rozvoja, ktorý sa pravidelne aktualizuje. A kým doterajší tzv. Plán 2030 mal jasne určené, koľko čoho a kedy sa bude obstarávať, Naďom predložený Plán 2035 nič z toho nemal. Napriek tomu hladko prešiel vládou.

Naď začal programy aj cez ďalšie tri vlády bez toho, aby bolo jasné, kedy a ako sa budú v budúcnosti financovať. Ministerstvo financií žiadalo pri každom nákupe od obrany dlhodobý plán financovania, Útvar hodnoty za peniaze oznámil, že kým nebude predložený „stabilný a predvídateľný investičný rozpočet“, nákupy nepovolia. Lenže ministrovi Naďovi za OĽaNO cez iných ministrov za OĽaNO (Eduarda Hegera a Igora Matoviča) všetko hladko prešlo.

A nielen to. Samotný Plán 2035 v skutočnosti neobsahuje žiadne konkrétne termíny a počty, len akési „ikská“ pri jednotlivých spôsobilostiach v troch časových míľnikoch. Nielen verejnosť, ale ani parlament, vláda či prezidentka netušia, kedy a koľko máme mať tankov, bojových vozidiel atď.

Toto bezhlavé rozhadzovanie peňazí, aj na neprioritné projekty, spôsobilo posun základnej priority – vybudovanie ťažkej mechanizovanej brigády, až na rok 2035 (!), čo NATO tvrdo kritizovalo.

A kým prezidentkina vláda zanechala nástupcom známe „šetriace lego“ a veľmi kvalitne spracované strategické dokumenty, na ministerstve obrany nespravila ani základy – plán rozvoja armády a jej budúceho financovania.

Pokračovali pochybné nákupy

A pokračovala v rozhadzovaní peňazí. Už niektoré predchádzajúce Naďove „tendre“ boli pochybné. Napríklad obstaranie obrnených vozidiel 8x8 bolo tak očividne zmanipulované, že zosadilo z prvého miesta aj smerácky nákup stíhačiek F-16.

Keď bolo jasné, že naďovci na obrane skôr či neskôr skončia, ohľady zmizli úplne. Cieľom sa stalo ihneď minúť dvesto miliónov dolárov schválenej americkej pomoci z programu FMF a zabezpečiť budúci príjem konkrétnym firmám – cez zavedenie „štandardu“. Ak má armáda už zavedený nejaký zbrojný systém, naň vycvičených vojakov, urobené servisné zázemie atď., nedáva zmysel zavádzať iný.

Naď pripravil a jeho človek Sklenár (formálne prezidentkin) zrealizoval. Za americkú pomoc sa zrazu malo nakúpiť najmä stošesťdesiat amerických obrnených vozidiel 4x4 JLTV. Tým sa zavedie štandard a ďalšie sa už budú kupovať od výrobcu vybraného bez súťaže. Majú byť najmä pre ľahké jednotky, pričom za vynakladanie peňazí na ne namiesto prioritnej ťažkej brigády nás NATO kritizovalo.

Naďovci obhajujú obstarávanie JLTV tým, že je „zadarmo“. Lenže nie je. Na „elektroniku“ – rôzne informačné a kybernetické spôsobilosti – plánovala armáda vynaložiť vyše pol miliardy. Podstatnú časť budeme aj tak kupovať v USA, takže dvesto miliónov pomoci im „vrátime“. Rozdiel je, že kým pri „elektronike“ sú schopnosti nášho priemyslu podieľať sa na montáži či dodávkach minimálne až žiadne, pri vozidlách 4x4 sú značné.

Máme niekoľko domácich výrobcov schopných montáže či licencie takýchto vozidiel, v prototypovom štádiu dokonca dve originálne domáce konštrukcie (z ktorých každá je v kľúčových parametroch lepšia ako JLTV), dvoch výrobcov zbraňových staníc atď. A o tento rozdiel v domácej pridanej hodnote štát kúpou JLTV príde.

JLTV má navyše nižšiu prepravnú kapacitu a horšiu ochranu, ako boli pôvodné požiadavky armády. Tak sa museli zmeniť. JLTV sa v budúcnosti významne predražia. Keďže uvezú menej vojakov, bude ich treba viac – namiesto 424 požadovaných v minulosti 562 a výhľadovo až tisíc.

A kým európske konštrukcie používajú domácu súčiastkovú základňu, pri JLTV sú všetky komponenty v americkej (palcovej) norme. To znamená, že každú súčiastku a kompletné servisné náčinie bude treba kupovať od amerických výrobcov. To predraží náklady na životný cyklus.

Už takto ich vládny materiál uvádza na úrovni 32-tisíc eur za rok. To sa už blíži nákladom na vozidlá 8x8. Ponúknuť zbrane za relatívne dobrú cenu, ale významne profitovať na servise a údržbe zodpovedá obvyklej praxi amerických dodávateľov.

Lenže aj cena, za ktorú vozidlá obstarávame, je nezvyčajne vysoká. Ceny americkej techniky sú verejné. Naše vozidlá však majú stáť o približne 400-tisíc dolárov viac ako porovnateľne vyzbrojené a vystrojené pre americkú armádu. To sú ceny, za ktoré sa dajú kúpiť nepomerne lepšie vybavené, prípadne väčšie vozidlá.

A opäť – nič tak necharakterizuje úpadok trojročnej verejnej diskusie, ako keď štátny tajomník Marian Majer na sociálnej sieti zaútočil na bývalú garnitúru za cenu vozidiel 4x4, za ktorú ich chceli kupovať v roku 2019. Lenže systémová cena, za ktorú obstarávame (menšie) JLTV dnes, je za vozidlo o tretinu vyššia(!), ako bol strop súťaže vtedy.

Všetky štandardy ľahli popolom

Obrana odmietla zverejniť rozklad ceny alebo vysvetliť tento rozdiel. Odmietla tiež zverejniť samotnú zmluvu na základe zákona o slobodnom prístupe k informáciám, zjavne účelovým znásilnením jeho ustanovení. Pripomeňme, že jednou z prvých vecí, ktoré Naď pri nástupe urobil, bolo zverejnenie zmlúv na F-16.

Za tri roky bolo všetko inak. Všetko, s čím nastupoval – priority, odporúčania NATO, podpora domáceho priemyslu, zásada techniku vysúťažiť, transparentnosť – ľahlo popolom. A prešlo aj cez prezidentkinu kanceláriu.

Keď sa na jeseň minulého roka Naď objavil v zbrojovke slovenského zbrojára Kuracinu, vyvolalo to veľké prekvapenie. Dovtedy si totiž vymieňali tvrdé odkazy. Zrazu už neprekážali krajne pravicové názory a Kuracinova podpora tejto scény. V kruhoch okolo armády sa začalo špekulovať, kedy a ako pridelí Naď Kuracinovi zákazku.

Zdá sa, že aj v tom má byť nástrojom americká pomoc. Namiesto toho, aby ministerstvo vyhlásilo otvorenú súťaž na nové armádne pušky, za časť pomoci sa má od Američanov obstarať päťtisíc kusov určenej pušky M4 (ktorú Američania už vyraďujú).

Ďalších dvadsaťtisíc – už zavedeného štandardu – pušiek M4 sa má následne obstarať tendrom. Dá sa očakávať zvýhodnenie domáceho priemyslu. Derivát M4 sa v ponuke Kuracinovej firmy objavil vlani na jeseň.

Už na jar začali z ministerstva obrany prenikať informácie, že kontrakt na nový systém protivzdušnej obrany (náhrada S-300) dostanú Izraelčania. Opäť bol vyhlásený „tender“, o ktorom nebolo známe vôbec nič. Podliezol sa tak aj štandard „súťaží“ Smeru a SNS.

Na poslanie ponúk bolo tak málo času, že napríklad Nóri nedokázali spracovať ponuku. Nórsko-americký systém NASAMS bol však považovaný za jedného z favoritov, pretože používa rovnaké strely ako naše F-16. Dali sa tak očakávať významné úspory z množstva, servisu atď.

Neprekvapivo vyhrala izraelská firma. Aj dobrou cenou. Finta je však v tom, že obrana plánuje takýchto systémov obstarať ešte päť. Preto sa pri takýchto tendroch zvyčajne súťaží aj opcia na ďalšie. Lenže teraz sa zavedie štandard a pri ďalších si bude diktovať cenu dodávateľ.

A opäť sa nepožadovali offsety – kompenzačné programy, čím ekonomika prišla až o sto percent hodnoty zákazky.

Hoci podpis zmluvy chcela úradnícka vláda nechať na nástupcov, poponáhľala sa so schválením výsledkov „súťaže“. Uvidíme, či nový minister Kaliňák tender presúťaží (Naď takto po svojom nástupe presúťažil radary), s dostatkom času, vrátane opcie a ušetrí tak budúce náklady. Alebo sa aj on „dohodne“ s Izraelčanmi.

K zlyhaniam demokratov pri pomoci Ukrajine sa ešte vrátime. Ak však prezidentka po voľbách postupovala (zbytočne) „puristicky“, že nepustila ďalšiu pomoc Ukrajine (formálne „sa stotožnila s názorom premiéra“), tak veľmi prekvapuje, že „puristicky“ nepostupovala, respektíve jej vláda, aj v týchto prípadoch, keď boli jasne porušené priority, odporúčania NATO, transparentnosť, férové súťaže – štandardy, ku ktorým sa prezidentka hlásila.