Autor je prezident MESA 10 a exminister financií
Na prahu nového roka sa zvyknú formulovať predikcie. Od kolegov ekonómov čítam, že slovenskú ekonomiku by mal čakať dobrý rok, ekonomika by podľa ministerstva financií mala vzrásť o 2,7 percenta a podľa najnovšieho odhadu Slovenskej sporiteľne o dve percentá.
Náš ekonomický rast by tak mohol byť vyšší ako priemer Európskej únie. Prispeje k tomu výrazné zníženie inflácie z vlaňajšej dvojcifernej úrovne na tohtoročných 2,5 percenta, očakávaných podľa centrálnej banky. Ďalej to bude očakávaný rast platov v súvislosti s nedostatkom pracovnej sily, čo povedie k rastu celkového dopytu a domácej spotreby.
Prispejú tiež predpokladané vysoké verejné investície, a to najmä v súvislosti s európskymi peniazmi z plánu obnovy a nevyčerpanými zdrojmi z minulých rokov. A napokon by to malo byť aj očakávané zlacnenie peňazí (ak Európska centrálna banka zníži základnú úrokovú sadzbu) a možné oživenie na trhoch našich obchodných partnerov.
Optimistický pád z mrakodrapu
Celé by to vyzeralo celkom dobre, keby to nebolo omnoho horšie, ako to na prvý pohľad vyzerá. Dosť mi to pripomína vtip o chlapíkovi, ktorý padá z mrakodrapu a vraví si, že „zatiaľ dobre“.
Z hľadiska spoločnosti a ekonomiky je totiž jeden rok obdobie asi také dlhé ako pre padajúceho nešťastníka okamih medzi štyridsiatym ôsmym a štyridsiatym piatym poschodím. Dôležitejšie sú totiž trendy a v rámci nich tie politiky a opatrenia, ktoré tieto trendy buď potvrdzujú, alebo menia.
Pozitívne trendy môže zvrátiť nečinnosť alebo zlé politiky a opatrenia, na zvrátenie tých negatívnych je nevyhnutná aktívna politika rozumných a zodpovedných riešení a opatrení. V oboch prípadoch platí, že výsledok (v zmysle zvrátenia dovtedajšieho trendu) prichádza s minimálne niekoľkoročným oneskorením.
My sme mali smolu, že naše pozitívne trendy naštartované reformami v rokoch 1998 až 2006 boli kombináciou nečinnosti a zlej politiky nasledujúcich Ficových vlád zvrátené a otočené.
A keďže Matovičove „atómofky“ zmenu nenaštartovali (a ani nemohli), tak platí, že naše trendy sú už dlhé roky negatívne. A terajšia vláda nielenže neprichádza s ničím, čo by ich mohlo aspoň začať meniť, ale, naopak, prijíma opatrenia a zavádza politiky, ktoré tieto negatívne trendy ešte prehĺbia a urýchlia.
Zmena z montovne na mozgovňu
Veľmi silno som si to znovu uvedomil v súvislosti s novým rebríčkom inovatívnosti krajín sveta (Global Innovation Index 2023). Už som o tom písal (tu aj tu), teraz by som to však chcel rozviesť podrobnejšie, keďže je to dôležitejšie aj horšie, ako si väčšina ľudí (vrátane mnohých ekonomických expertov) uvedomuje.
Vinou vyššie naznačených negatívnych trendov (ktoré sa už takmer dvadsať rokov iba prehlbujú a určite budú pokračovať v najbližších rokoch) sme sa stali jedinou krajinou Európy (nie Európskej únie, ale Európy!), ktorá sa ocitla v absolútnej pasci stredných príjmov.
Vysvetlime si najskôr, čo je pasca stredných príjmov. Ekonomiky sa môžu podľa stupňa vyspelosti nachádzať v troch vývojových štádiách, ktoré sa líšia tým, čo je hlavným ťahúňom ich rozvoja a ekonomického rastu. Môžu ich ťahať výrobné faktory (factor driven), efektívnosť týchto faktorov (efficiency driven) alebo inovácie (innovation driven).
Chudobné málo rozvinuté krajiny majú veľa voľných, nevyužitých ekonomických faktorov (pôda, pracovná sila a kapitál), a tak môžu dosahovať rast jednoduchým zapojením do produktívnej ekonomiky. Keď sú tieto faktory plne zapojené, zdrojom ďalšieho rastu už môže byť len efektívnejšie využitie týchto faktorov, a to najmä investíciami predovšetkým v oblasti masovej priemyselnej veľkovýroby.
Po vyčerpaní rezerv efektívnosti využitia výrobných faktorov je ďalší ekonomický rozvoj a rast možný len prechodom na ekonomiku ťahanú inováciami. Ako výstižne hovoria bratia Česi, zmenou „z montovny na mozgovnu“.
Zdroje sme vyčerpali a na inovácie zabudli
Pasca stredných príjmov spočíva práve v náročnosti prechodu z „efficiency driven“ na „innovation driven“ ekonomiku. V zásade sa dá povedať, že s pascou stredných príjmov sa už niekoľko rokov pasujú najmä nové postkomunistické členské krajiny Európskej únie. Niektoré veľmi úspešne (na prvom mieste Estónsko), iné viac (Litva, Česko) či menej úspešne a Slovensko, žiaľ, neúspešne.
Nie je to môj dojem, ale dátami podložený fakt. Dátami je ekonomická úroveň (vyjadrená v nominálnom HDP na obyvateľa) a úroveň inovatívnosti (vyjadrená Indexom globálnej inovatívnosti). V Európe je len päť krajín, ktoré sú v rebríčku inovatívnosti nižšie ako v rebríčku ekonomickej úrovne. Sú to Luxembursko, Írsko, Nórsko, Rakúsko a Slovensko.
Ak máte dojem, že sme v dobrej spoločnosti, tak nie sme, pretože my hráme inú ligu. Všetci naši „partneri“ v skupine sú už dávno ekonomikami ťahanými inováciami a najmä preto patria medzi najbohatšie krajiny sveta.
My sa takou ekonomikou len chceme stať, ale už sme v podstate vyčerpali zdroje rastu „efficiency driven“ ekonomiky a zároveň si nevytvárame predpoklady na prechod k „innovation driven“ ekonomike.
Podľa ekonomickej úrovne sme na 43. mieste na svete, ale podľa inovačného indexu na 45. mieste (teda rozdiel mínus dva). Estónsko nás predbehlo v ekonomickej úrovni (38. miesto), ale ešte viac v inovačnej úrovni (16. miesto, teda rozdiel + 22). Bulharsko je síce ďaleko za nami v ekonomickej úrovni (60. miesto), ale pred nami v inovačnej úrovni (38. miesto, teda rozdiel +22).
Keby ste hľadali v Európe inú stredne alebo nízko príjmovú krajinu s negatívnym saldom inovačnej úrovne oproti ekonomickej úrovni, nenájdete ju.
