Autor je prezident MESA 10 a exminister financií
Pred dvoma týždňami som na tomto mieste publikoval článok, v ktorom tvrdím, že napriek relatívne optimistickým ekonomickým vyhliadkam na tento rok sme vo väčších problémoch, ako sa možno zdá nielen bežným pozorovateľom, ale aj väčšine expertov.
Zásadným problémom je, že v tzv. pasci stredných príjmov sme uviazli omnoho silnejšie ako ktorákoľvek iná krajina v Európe. Inými slovami, zo všetkých porovnateľných krajín sme najhoršie pripravení na úspešný prechod od „montovne“ (masovej priemyselnej veľkovýroby) k „mozgovni“ (ekonomike ťahanej inováciami).
V diskusii k článku, ale opakovane aj predtým, som čelil a čelím výhradám, že veď tú montovňu sme na Slovensku zaviedli najmä počas dvoch vlád Mikuláša Dzurindu v rokoch 1998 až 2006, v ktorých som bol podpredsedom vlády pre ekonomiku a ministrom financií, takže moja kritika je pokrytecká alebo na ňu prinajmenšom nemám právo.
Kto nesie zodpovednosť
Povedané slovami klasika, ide o hlboké nedorozumenie. A v priebehu posledných týždňov a mesiacov som zistil, že je pomerne rozšírené nielen medzi laickou verejnosťou, ale aj medzi časťou predstaviteľov odbornej ekonomickej obce, najmä ľavicovo orientovanej.
Na jeseň minulého roka vydala skupina takto orientovaných autorov pod vedením bývalej ministerky financií Brigity Schmögnerovej zoznam odporúčaní pre budúcu vládu.
Pri tejto príležitosti sa bývalá ministerka, ako aj šéfka slovenských odborárov Monika Uhlerová (ďalšia spoluautorka štúdie) vyjadrili, že dnešný stav slovenskej ekonomiky je dôsledkom prekonaného ekonomického modelu založeného na nízkej cene pracovnej sily a uprednostňovaní zahraničného kapitálu.
Odborárka Uhlerová to vyjadrila veľmi jasne, podľa nej „nás do dnešnej situácie pasce stredných príjmov priviedol neoliberálny rozvojový model“.
Takže, aby to bolo jasné. Áno, v rokoch 1998 až 2006 sme najskôr poupratovali po Mečiarovi (v rokoch 1998 až 2002, na čom má nespornú zásluhu aj vtedajšia ministerka financií Brigita Schmögnerová) a potom sme v druhej vláde Mikuláša Dzurindu (2002 až 2006) urobili veľa reforiem (boli sme považovaní za najreformnejšiu krajinu na svete).
Áno, vďaka tomu sme sa stali v oblasti masovej priemyselnej veľkovýroby jednou z najkonkurencieschopnejších krajín na svete a pritiahli sme na Slovensko veľa zahraničných investícií. Takže áno, vďaka našej politike sme sa stali výkonnou montovňou, ktorá priniesla rýchly ekonomický rast a ešte rýchlejší rast príjmov pre štát, ale aj pre firmy a ľudí.
V čom bol problém
Problém bol v tom, že po roku 2006 tu dvanásť rokov vládli vlády Smeru, ktoré žiadne ďalšie reformy nerobili a ak tie staré nerušili, tak ich deformovali.
Práve absentujúce reformy po roku 2006 nás doviedli tam, kde sme. Vďaka montovni mali vlády Smeru dosť peňazí aj času, aby pripravili podmienky na prechod od montovne k mozgovni. Museli by však robiť reformy.
Inými slovami, zlepšovať stav verejných financií, podnikateľského prostredia, verejnej správy a verejných služieb, vzdelania, vedy, výskumu a inovácií. Museli by bojovať proti korupcii, zvyšovať efektívnosť verejných investícií, zlepšovať čerpanie eurofondov, digitalizovať verejnú správu a verejné služby, zlepšovať vymožiteľnosť práva atď.
Zakrývajúc sa falošnou pseudoľavicovou rétorikou však robili presný opak. Práve táto nezodpovedná a nekompetentná politika Smeru za aktívnej podpory (aj) Konfederácie odborových zväzov (a nie neoliberálna politika) nás dostala do pasce stredných príjmov, pani Uhlerová.
Bez montovne to nejde
Ak si niekto myslí, že mozgovňa (inováciami ťahaná ekonomika) sa dá postaviť bez toho, aby sme sa predtým stali úspešnou montovňou (založenou na masovej priemyselnej veľkovýrobe), tak sa mýli. Poznám do detailov situáciu v ukrajinskej aj moldavskej ekonomike a môžem čitateľov ubezpečiť, že Ukrajina (pred vojnou) a Moldavsko by dali čokoľvek za to, aby mohli byť úspešnou montovňou.
Ukrajina aj Moldavsko mali po páde komunizmu pred vyše tridsiatimi rokmi zhruba takú istú ekonomickú úroveň ako Poľsko a len o niečo nižšiu ako Slovensko. Po tridsiatich rokoch na tom bolo Poľsko (aj Slovensko) mnohonásobne lepšie práve preto, že sa dokázali vďaka reformám a európskej integrácii stať, najmä s pomocou zahraničných investícií, úspešnou montovňou. Lenže to, žiaľ, nestačí.
Estónsko bolo pred vyše tridsiatimi rokmi za nami, dnes je ďaleko pred nami. Vďaka tomu, že sa vlády zhodujú na potrebe neustálej modernizácie krajiny (inými slovami, na potrebe reforiem), podarilo sa im úspešne prechádzať od deformovanej postkomunistickej ekonomiky cez montovňu k mozgovni.
Keby sme to mali ilustrovať na faktoch, najdôležitejšie sú tieto:
Kým v roku 1995 bola slovenská ekonomická úroveň o 53 percent vyššia ako estónska, v roku 2012 sme na tom boli rovnako a v roku 2022 už bola estónska od slovenskej vyššia o 25 percent. Kým Slovensko sa v kvalite vzdelania (PISA) nachádza na 38. mieste na svete, Estónsko na siedmom mieste. A v globálnom rebríčku inovatívnosti je Slovensko na 45. mieste, kým Estónsko na šestnástom.
Takže zhrnuté a podčiarknuté: nehaňte montovňu za to, že sa nestala mozgovňou. Ak niekto nepokračuje v štúdiu na vysokej škole napriek vynikajúcim výsledkom na kvalitnej strednej škole a napriek dostatku prostriedkov na ďalšie štúdium, tak obviňovať strednú školu zo zodpovednosti za nedostatočné vzdelanie neobstojí.
Ako krajina zažívame už takmer dvadsať rokov ťažkú pubertu a obávam sa, že táto politická adolescencia sa ešte neskončila. Dávam tomu ešte minimálne štyri roky.
