Autor je analytik INESS
Médiá o vývoji a dosahoch klímy informujú často jednostranne. Pomerne veľkú pozornosť venujú všetkým novým „zlým“ rekordom - všetci dobre vieme, že minulý rok bol najteplejší v dejinách meraní. Menej pozornosti venujú opačným rekordom a postupným adaptáciám, čo skresľuje celkový pohľad na dosahy otepľovania.
Médiá neinformujú napríklad o tom, že podľa FAO (organizácie OSN) by mala byť tento rok historicky najvyššia úroda obilnín. Zrejme ste nezachytili ani správu, že napriek rastúcej hladine morí rozsah súše neubúda, ale vďaka sedimentom z riek stále pribúda.
Keď chýba kontext
Okrem nevyváženosti reportovania o klíme médiá nezriedka ignorujú kontext. Príkladom môže byť článok Kým Poľsko radikálne mení kurz v prospech klímy, Slovensko nechce podľahnúť „zelenej ideológii", ktorý publikoval portál Euractiv. Dozvieme sa v ňom, že nová poľská vláda chcela nastaviť cieľ zníženia emisií o 90 percent už v roku 2040.
Odhliadnime teraz od toho, že jedna vec je stanoviť cieľ, a druhá vec je ho aj dosiahnuť. Kto iný ako Poľsko by malo uvažovať o radikálnej zmene kurzu?
Emisie CO2 pripadajúce na obyvateľa Poľska boli v roku 2022 vyššie ako v roku 2002. Tento rok som na porovnanie nevybral náhodne. Vtedy boli emisie na Poliaka rovnaké ako na Slovensku. Odvtedy však slovenské emisie klesli o 22 percent.
Za týchto 20 rokov boli kumulatívne emisie Poliaka vyššie o päťnásobok súčasných ročných emisií Slováka. Nie je to prekvapujúce, Poľsko má suverénne najviac emisií vo výrobe elektriny v celej EÚ.
Porovnávať ambicióznosť stanovenia cieľov znižovania emisií Slovenska a Poľska tak nedáva zmysel.
Autori textu vedia, že emisie Slovenska dlhodobo klesajú a s ukončením ťažby na hornej Nitre tento rok a otvorením ďalšieho reaktora v Mochovciach opäť významne klesnú. Naopak, Poľsko bude na uhlie odkázané minimálne ďalších desať rokov, prvá jadrová elektráreň tam skôr nebude. Za nižšími emisiami Slovenska stoja pritom nemalé náklady a investície do nových zdrojov, či do zvyšovania efektivity výroby v priemysle.
Akoby sa autori článku snažili vytvárať očakávanie, že optimálnou politikou znižovania emisií je ich „radikálny“ pokles, bez ohľadu na úroveň, na akej sa aktuálne vyskytujú a bez ohľadu na podiel priemyselnej výroby danej krajiny. Vytvárajú dojem, že ak slovenský plán znižovania emisií nie je dostatočne „radikálny“, tak akoby nebol v „prospech klímy“.
Takýchto textov v slovenských médiách nie je rozhodne málo. Nie som psychológ, ale takto by som si predstavoval komunikačnú stratégiu s cieľom vytvárať silné znepokojenie až úzkosť.
Nereálne očakávania
„Prispieť“ ku klimatickej úzkosti na Slovensku sa rozhodla zrejme aj Európska komisia. Vyjadrením nesúhlasu s návrhom cieľa Národného energetického a klimatického plánu, v ktorom minulá vláda predpokladala zvýšenie podielu obnoviteľných zdrojov energie (OZE) na 23 percent.
Podľa Komisie by to malo byť minimálne 35 percent do roku 2030. Pozor, nehovoríme o podiele OZE na výrobe elektriny, ale o podiele OZE na finálnej spotrebe energie. Tam patrí všetko, aj ropné palivá, aj zemný plyn.
V roku 2021 bol podiel obnoviteľných zdrojov na celkovej spotrebe energií 17,4 percenta. To si vážne Komisia myslí, že toto číslo môžeme za sedem rokov zdvojnásobiť?
Len jedinej krajine v EÚ sa za posledných sedem rokov podarilo zvýšiť podiel OZE o viac ako 10 percent, Švédsku, a to o 13 percent. Komisia očakáva od Slovenska nárast až o 17 percent.
Podiel všetkej elektriny z vody predstavuje len 2,7 percenta hrubej domácej spotreby energie. Na ilustráciu, potrebovali by sme na to zhruba sedem ďalších gabčíkovských elektrární. Alebo nainštalovať státisíce tepelných čerpadiel, aby sme zredukovali spotrebu plynu o štvrtinu, a k tomu vymeniť polovicu spaľovacích áut za elektrické. To je z ríše snov, ani len by to nemal kto fyzicky urobiť.
Súčasný cieľ 23 percent predstavuje podľa Národného plánu investície za 5,3 mld. eur, v nich je zarátané „ nízko visiace ovocie" - teda projekty, ktoré vieme zrealizovať a s vysokou efektivitou. Každé ďalšie percento podielu OZE bude náročnejšie.
Komisia si asi predstavuje, že niekde v štátnej, ale aj v súkromnej kase existuje ďalších 10 - 15 mld. eur, ktorými nové OZE budeme financovať. Aj keby náhodou existovali, tieto zdroje by zúfalo chýbali v iných sektoroch ekonomiky.
V tomto kontexte bude pochopiteľné, ak slovenskí predstavitelia budú rezervovaní k sprísňovaniu týchto cieľov. Veď už aj súčasný, tretinový nárast podielu OZE nie je rozhodne malý.
Nestáť v prvom rade na „odvážnejší“ cieľ však neznamená, že sa nedá vyvíjať snaha na jeho prekonanie. Tá je však podmienená uprataním si na vlastnom dvore. Je to práve štátna regulácia (zákon o EIA a neschopnosť štátu dodržiavať vlastné lehoty), ktorá často brzdí súkromné investície do OZE.
Ako nekomunikovať
Komunikovanie klimatických tém alarmujúcim tónom a stanovovanie neprimeraných cieľov sa môže škaredo nevyplatiť.
Na jednej strane to možno pochopiť, otepľovanie je plazivý problém, ktorý ľahko zmizne v šume prekotených semaforov. Ale príliš veľa alarmujúceho kriku môže nielenže vyvolávať úzkosť, ale nakoniec aj únavu a apatiu (spomeňte si na covid). A ak je tá spojená s vysokými nákladmi domácností, môže nakoniec dopadnúť odporom a odmietnutím, ako to teraz pozorujeme na štrajkoch v Nemecku.
