Autorka je spisovateľka
Uplynulý víkend sa konal Bratislavský knižný festival BRaK a ja som si odkrútila premiéru v organizačnom tíme. Mesiace príprav najmä v piatok ráno vyzerali zbytočne: zmarené vytrvalým dažďom a predpoveďou počasia na víkend.
Neskonale obdivujem kolegov a kolegyne, ktorí sa postarali o mokré verzie programu či predajnej výstavy tak, aby nedošlo k ujmám na zdraví a majetku a že diskusie, workshopy a ďalšie podujatia mohli nerušene pokračovať.
Natíska sa mi bradaté prirovnanie: tak, ako plakalo nebo, preplakala som celý festival aj ja.
Začalo sa to na autorskom čítaní českého autora Petra Borkovca. Po programe som šla za ním dať si podpísať knihu, a povedala som mu, ako mi pri počúvaní jeho textov stiekla slza či dve. „Soňo, vždyť proto to píšu,“ povedal mi na to.
V sobotu ráno som skočila pozrieť si divadelné predstavenie pre deti. Zostala som na ňom napriek pôvodnému plánu celý čas. V miestnosti sa zhaslo a keď v prvej scéne prišiel komický gag s bábkou prasiatka, vyprskli deti do hurónskeho smiechu. Ich nefalšovaná radosť ma dojala, rozplakala som sa nad krásou toho smiechu.
Toto vystúpenie nebolo prvým detským predstavením, na akom som kedy bola, ani nie prvým, na ktorom mi „prišlo ľúto“ – ako sa u nás doma vždy hovorilo nevysvetliteľnému smútku. Ľahko sa tým deťom smialo, keď nemuseli riešiť predajnosť reklamných predmetov či takmer nulový záujem médií o podujatie.
V nedeľu som sa snažila držať na spomienke za drahou Dominikou Madro, ale to sa dá považovať za nadľudský výkon a zlyhala som na celej čiare.
Najviac (a miestami aj najlepšie) som si však poplakala doma. Keď zažívam ťažšie osobné obdobie, programovo sa zavriem v izbe a pri playliste smutných piesní spustím naplno všetky kohútiky.
Nebojte sa, dokážem plakať aj od radosti: v piatok večer som sa napríklad dozvedela, že som získala štipendium na napísanie ďalšej knihy. Od Fondu na podporu umenia, tieto týždne toľko spomínaného a zmietajúceho sa v neistote. Po smiechu prišiel plač.
Fond bol totiž aj hlavným partnerom festivalu, koniec koncov, tak je to už roky. Otázkou je, čo bude na budúci rok. Budeme sa mať prečo strachovať, či príde alebo nepríde búrka? Či prekáža, že si lektor pomýlil čas workshopu a musí ho niekto z minúty na minútu nahradiť? Budú sa deti môcť smiať na bábkových predstaveniach? Nepovedia si zahraniční autori, že do našej krajiny už radšej na žiadne podujatie neprídu?
Až dnes som si spomenula na príslovie, že ranný dážď, ženský plač a psie krívanie nemá dlhé trvanie. Len na margo ženského plaču musím povedať, nech si trvá koľko len chce, keď má očistné účinky. A platí to pre všetkých, nielen pre ženy.
Skorú dobu spotreby by som však priala zriadeniu, ktoré sa neodbytne vkráda do našej demokracie a ktoré chce umlčiavať, diktovať, uzurpovať, prepúšťať a ničiť.
