Ahojte, tu je Barbora zo SME, čo napísala článok o tom, že treba zakázať prázdniny, po ktorom vybuchol internet.
Priznám sa, že veľká čítanosť aj ohlas ma prekvapili. Myslela som si, že píšem nekontroverznú a súcitnú vec, ale zjavne sa mám čo učiť. (A to mám na novinárčine asi najradšej.)
Najviac správ mi prišlo od žien, ktoré ďakujú za odvahu a píšu, že som presne vystihla ich situáciu. Je trocha zvláštne, že spomínajú odvahu. Lebo napísať o svojich potrebách a predstavách by nemalo byť odvážne ale normálne a bežné.
Mnohé ženy písali, že sú samoživiteľky a že prázdniny sú pre ne „masaker každý jeden rok“. Treba dodať, že ak u nás dieťa vychováva jeden rodič, je to takmer určite žena. Matky u nás tvoria 85 percent jednorodičov. Zároveň platí, že aj v rodinách, kde sú rodičia dvaja, sú to tiež primárne ženy, ktoré prispôsobujú svoju prácu a život potrebám detí.
Prázdniny sú teda u nás dominantne na pleciach žien - a som rada, že sa cítili aspoň chvíľu videné.
Napísalo mi aj zopár takých žien, ktoré leto s deťmi zvládajú dobre a nechcú meniť nič. Ak patríte medzi ne, teším sa s vami. Znamená to, že máte okolo seba dobrý oporný systém a nejakú kombináciu dostatočného príjmu, flexibilnej práce, v ktorej máte viac voľna ako iní, alebo žijete na dedine, kde môžete menšie deti vypustiť z domu v pohode von, kým vy pracujete. A možno máte aj spoľahlivé a ochotné babky, opatrovateľky, či susedov.
Aj naďalej však platí, že rodiny s deťmi sú rôzne. A je vo verejnom záujme vytvárať podporné systémy, ktoré pokrývajú čo najviac našich potrieb.
Ak sa chce rodič v lete starať o deti, skvelé. No ak na to nemá priestor, mal by mať iné dobré možnosti. A skúsenosti zo zahraničia ukazujú, že ideálnou infraštruktúrou sú na tento účel školy, ktoré môžu byť otvorené pre všetky deti, ktoré nie sú ani u babky, ani na dovolenke s rodičmi.
Ako vznikli dvojmesačné prázdniny
Prišli mi aj nejaké správy od mužov. S radosťou hlásim, že na Slovensku žijú aj muži, ktorí berú starostlivosť o deti vážne a majú s ňou osobnú skúsenosť. Vedia, čo obnáša počas prázdnin - a ich dĺžku či formát by zmenili tiež.
Niektorí muži mi však písali vulgarizmy. Nespresnili, čo im prekáža, no kládli mi otázky, napríklad „Čo si o sebe myslíš ty […]?“, „ Čo si to dovoľuješ?“, „Načo si mala deti?“ A boli aj takí, čo písali „Prečo by som mal cvakať stráženie tvojho decka zo svojich daní?!“
Vďaka za otázku, rada odpoviem: stráženie môjho „decka“ cvakáte už teraz - ak pod týmto slovom chápete čas, ktorý deti trávia v škole. A ja ho navrhujem jemne predĺžiť - aby zodpovedal dnešnému fungovaniu spoločnosti.
Žijeme v 21. storočí a väčšina rodičov už nepotrebuje brať svoje deti na pole, aby tam zbierali úrodu, ako to bolo za vlády cisára Jozefa II., keď dvojmesačné prázdniny vznikli.
Prázdniny nikdy nemali mali byť odmenou za pretrpenie školy (hoci si to niektorí zjavne myslia). Takže keď u nás veľa detí nemá rado školu, niečo tu nefunguje - a treba sa zamerať práve na toto a netváriť sa, že riešením je čo najviac týždňov mimo nej.
V tomto storočí si leto predstavujem tak, že júlové dni strávia moje deti hrou v škole (a okolí) s deťmi, ktoré poznajú, za prítomnosti dôveryhodných dospelých - a ja budem zatiaľ v pokoji pracovať - na poli žurnalistiky.
Chcem písať do novín o riešeniach, ktoré nám zlepšujú život, a diskutovať o nich v podcaste Ľudskosť . A chcem tiež platiť dane, ktoré môže naša spoločnosť zmysluplne využiť. Potom auguste by som si rada vzala dovolenku, aby som mohla byť s deťmi.
Ďalšia možnosť je, že by rodičia menších detí (do desať či dvanásť rokov) mali toľko platenej dovolenky, koľko dní prázdnin majú ich deti - čomu som otvorená tiež. Toto však predpokladá ešte vyššiu mieru solidarity našej spoločnosti, takže som si to navrhovať netrúfla.
K otázke k plateniu daní ešte dodám, že ak ste mi ju napísali, niekto vás kedysi naučil písať. Zo „svojich daní". A táto zručnosť asi zlepšila vašu pozíciu na trhu práce a aj váš dnešný plat. Moje „decko“ zas bude o tridsať rokov platiť vaše prebaľovanie - tiež zo „svojich daní“. Volá sa to medzigeneračná solidarita: vy teraz deťom zaplatíte školu (ideálne aj v lete), a ony vám neskôr zaplatia plienky a zdravotnícky personál.
A čo panie učiteľky?
Ozvalo sa aj zopár pani učiteliek. Hnevali sa, že im chcem zobrať voľno. Neviem, kde sa berie tento automatický predpoklad, že keď ktosi navrhne zmenu, chce niekoho poraziť. Lebo podľa mňa môžu byť zmeny aj kreatívne, ohľaduplné a starostlivé - ak budeme chcieť. Ale možno šlo o nejaké minulé životné skúsenosti pani učiteliek, o ktorých neviem - takže súcitím.
Panie učiteľky chcem preto ubezpečiť, že voľno im zrušiť nechcem. Vyplýva to z tej časti textu, kde spomínam, že by školy mali mať na pokrytie prázdnin rozpočet. Písala som teda o verejných politikách - a tie sa majú robiť s ohľadom na rôzne skupiny ľudí vrátane vás.
Povedané presnejšie: školy by za dodatočný rozpočet zaplatili v lete personál. Tak ako v iných krajinách aj u nás by letný program mohli deťom robiť vyškolení animátori, vychovávateľky (z družiny, školských klubov, táborov) či podporný personál ktorý pracuje pod záštitou školy. (Matematiku deti v lete učiť netreba.)
Celé je to len a len o nastavení systému.
A keď už sme pri učiteľkách, pripomeňme si, že ony sú tiež prevažne ženy. Tie, čo nemajú deti, by si možno v lete rady privyrobili, ak na to majú energiu, ale mnohé sú zároveň matkami. Takže, ak by školy robili v lete deťom program, učiteľky by mohli mať svoje vlastné deti v letnej škole tiež - ak by chceli alebo potrebovali.
Ako to majú inde
Na článok zareagovalo aj pár žien žijúcich v zahraničí.
Matka zo Švédska napísala: „Tu máme v každej základnej škole tzv. Fritids (voľnočasový klub), niečo ako školská družina. Ten funguje celý rok od 6.00 do 18.00 (okrem 'červených dní'). Či zimné prázdniny, jarné či letné za mesačný poplatok s maximálnou sadzbou podľa príjmu rodiny do ukončeného dvanásteho roka dieťaťa, s raňajkami, obedom olovrantom, aktivitami v škole, mimo na dvore alebo mini výlety na bicykloch. Ak je detí málo, školy sa spoja. A škôlky sú otvorené rovnako. Toto je ústretovosť voči pracujúcim rodičom.“
K jej komentáru dodám, že spokojnosť s kvalitou života je u rodičov vo Švédsku jednou z najvyšších na svete. Okrem dobre vyriešených prázdnin k tomu prispievajú aj kratšie pracovné úväzky pre rodičov s deťmi do dvanásť rokov či rovnocennejšia deľba starostlivosti o deti medzi ženami a mužmi. (Pre hlbší ponor do témy odporúčam knihu sociologičky Caitlin Collins: Making Motherhood Work.)
Matka z Izraela napísala: „Prvé tri júlové týždne (prázdniny sú ako na Slovensku) zostáva otvorená škola pre 1. až 4. ročník od 8.00 do 13.00. Program s deťmi vedú učiteľky alebo vychovávateľky zo školských klubov - a je to zadarmo. V auguste je tu zvykom si brat dva týždne dovolenku, firmy na to reflektujú a obmedzujú alebo celkom zastavujú činnosť (ak sa to dá)."
A matka z Rakúska: „Viedeň má škôlky a družiny otvorené aj počas prázdnin. Ak to rodičia potrebujú, môžu mať o deti do desiatich rokov postarané teoreticky aj celé leto.“
Riešenia teda existujú. Problém je, že namiesto pohľadu za plot si u nás radšej húževnato bránime to, na čo sme zvyknutí. Zmena nie je nikdy dobrá, povedala si časť Slovenska - a prežili sme ďalšie leto po starom.
Teším sa preto z toho, aký dosah článok na tému prázdnin mal a ako živo sa o ňom diskutuje. Myslela som si, že virálne môžu byť len články, čo majú v titulku „Robert Fico“ alebo „Andrej Danko“, ale vidím, že nás zaujíma aj starostlivosť o deti a aj naše školstvo.
Pridám aj tip na príbuznú tému: tento týždeň v podcaste Ľudskosť rozoberieme, ako si u nás muži a ženy delia prácu v domácnosti a starostlivosť o deti. Sociálna antropologička Zuzana Sekeráková Búriková porozpráva aj o tom, ako sa majú ženy, ktoré robia túto prácu za peniaze.
Máte aj vy nápad, ako systémovo riešiť prázdniny? Hovorme o tom ďalej (ideálne bez vulgarizmov) a tvorme si spoločenskú objednávku. Budem sa tešiť.
Newsletter Barbory Marekovej vychádza raz za dva týždne a môžete ho dostávať e-mailom, na jeho odber sa prihláste tu.
