Autor je teológ a spisovateľ
No dobre. A teraz, keď ste už milióntykrát zopakovali, že za medvede môže Šimečkova stará mama a mier prichádza z Východu, o čom by dnes najlepšie vedeli hovoriť obyvatelia Mariupola, Bachmutu a desiatok ukrajinských mestečiek a dedín, ktoré ruská armáda oslobodila na popol, tak sa poďme porozprávať, ako sa tu žije.
Chápem, že vašim voličom ste akosi zázračne vysvetlili, že vy vlastne za nič nemôžete, nemáte na nič vplyv a za nič nenesiete zodpovednosť, že ich životy sú presne také, aké sú, lebo niekto v Bratislave chodí na kávu s alternatívnym mliekom, ale kdesi v hĺbke, aj v hlavách vašich voličov, stále existuje otázka, či naozaj žijeme tak, ako by sme mohli, a či s tým náhodou nemáte niečo spoločné, ak práve neklamete, nepredvádzate verejne primitivizmus alebo niekoho neurážate.
Koľko ľudí zabije štát?
Pred rokom umieral v jednej z bratislavských nemocníc jeden z mnohých slovenských pacientov. Celý život pracoval, platil odvody, nechodil na péenku a od štátu chcel on, jeho ošetrujúci lekár a jeho rodina iba jednu vec – aby mu preplatil liečbu, na ktorú má nárok podľa ústavy, ale nie podľa Haščákovej Dôvery. Lebo čím menej preplatených liekov, tým väčšie lode a miliónové investičné byty, všakže. Však vieme.
Zápas o liečbu, ktorú má desať kilometrov od Bratislavy preplatenú každý jeden maďarský, rakúsky alebo český pacient, ukončila otcova smrť. Odvtedy sa nič nezmenilo.
Z otca sa stala štatistika, zo štatistiky rozhorčenie a z rozhorčenia by mala nasledovať reakcia. Najlepšie politická, ktorá by celkom zmenila spôsob preplácania liekov, aby sa nám štátna zdravotná poisťovňa neodvolávala na súdoch proti rozhodnutiu, že musí dieťaťu platiť drahú liečbu.
Lebo vieme, ako to chodí. Vždy sú peniaze na nový drahý taliansky nábytok v oválnej pracovni pána riaditeľa a na jeho nové služobné autá a všetky boratovské atribúty spoločenského života, ale akosi nevychádza na liečbu. Na liečbu, ktorá má zachrániť životy a pre ktorú vlastne voľakedy, dokonca aj na Slovensku, zdravotné poisťovne vznikli.
No ani o tom nebudete rozprávať, lebo Šimečkova prastará mama isto môže aj za to, že nám ročne zomrie niekoľko tisíc pacientov na odvrátiteľné príčiny, čo inak znamená, že ich zabil štát. A keby sme boli v Spojených štátoch, tak by sa rodiny takto zosnulých spojili a žalovali štát.
Lenže vieme, kto je tu štát a že funguje ako neskolaudovaný rezort pri špinavom jazere a slúži už len tridsiatim rodinám, ktoré pociťujú zadosťučinenie pri zvyšovaní cien a zabíjaní pacientov, lebo tak im to kázali ich politici, ktorí s týmto štátom narábajú ako s krajinou rozvojového sveta.
Nikto sa nevracia, len Košč a Výboh
Poďme sa teda rozprávať o ohlupujúcom školstve, o tom, že exponovanou postavou zdravotníctva je narcistický niktoš s mesiášskou poruchou a že ďalší, ktorého verejné vystúpenia sa čoraz viac podobajú na scény z Arkhamu, sa postaví za niečo, čo keby bola pravda, tak by ho pri prvej operácii v duchu takejto medicíny zabilo.
