Milé čitateľky, milí čitatelia,
kedysi sme s desom čítali o útokoch na amerických školách, ale po odznení správ si mnohí s prchavou úľavou povzdychli, že nás sa to netýka. Pravdepodobne sa vždy týkalo. Vražda na škole v Spišskej Starej Vsi je tragédiou celej spoločnosti a otvára viac otázok, než budeme schopní v nasledujúcich dňoch alebo aj týždňoch zodpovedať.
Nevieme zatiaľ, čo sa dialo v hlave útočníka, ale všetci cítime napätie, v akom už dlhší čas žijeme. Celá spoločnosť je ako napätá struna, pretože niektorým politikom napínanie tejto struny vyhovuje. Napriek tragédiám, ktoré nás posledné roky postihli, stále majú pocit, že je možné priživovať sa na emancipovanej nenávisti bez vážnejších následkov.
Už pár hodín po tragédii ju niektorí politici využili na to, aby útočili na svojich oponentov alebo aby jednoducho niečo k tomu povedali – len aby ich niekto nepredbehol. S ľahkosťou označovali vinníkov spomedzi politických oponentov a mali aj návod, ako ich potrestať.
Lenže vražda na škole naozaj nie je priestor na politické rétorické cvičenie. Hlboko zasiahne najbližšiu komunitu a nalomí dôveru rodičov, že školy sú bezpečným priestorom. Dnes nikto zo študentov a učiteľov tejto školy nevie, ako hlboko ich zasiahla táto trauma.
Ak sa máme rozprávať, tak hovorme o nedostatku pomoci s mentálnym zdravím na školách, o zľahčovaní a stigmatizovaní duševných chorôb, o tom, aké následky môže mať, ak sa psychické problémy študentov včas neidentifikujú a neriešia. Že každá spoločnosť unesie len limitované množstvo nenávisti vo verejnom priestore. Ak sa jej však nahromadí priveľa, táto nenávisť sa nevyhnutne preleje do každodenného života.
Myslím predovšetkým na rodiny obetí, na tie trýznivé otázky: prečo práve oni, čo mohli urobiť, aby ich blízki ešte mohli žiť. Na tieto otázky neexistujú odpovede.
Na tie ostatné však musíme byť schopní hľadať odpovede.
Moji kolegovia z domácej redakcie pripravili pre vás základný súhrn tragickej udalosti.
Čítajte: Útočník mal v škole komisionálne skúšky. Zranení sú aj ďalší študenti (otázky a odpovede)
Kde sú záznamy o tom, že máš byt?
Ak chceme byť objektívni, treba povedať, že hackerský útok na kataster nehnuteľností sa mohol stať každej vláde, aj tej, ktorú viedol Ľudovít Ódor, Igor Matovič alebo Iveta Radičová. Za následný chaos v informovaní a za nepripravenosť riešiť takýto útok však nesie zodpovednosť súčasná vláda nevynímajúc ministra vnútra Matúša Šutaja Eštoka.
Služby katastra boli nedostupné aj vyše týždňa po kybernetickom útoku, ktorý ho znefunkčnil. Hackeri si za odblokovanie dát od štátu pýtali dvanásť miliónov dolárov.
Ministri po zasadaní bezpečnostnej rady štátu 10. januára ubezpečovali verejnosť, že údaje z katastra sú v bezpečí a jednotlivé odbory na okresných úradoch budú postupne nabiehať.
Kolega Marek Moravčík však zistil, že ani týždeň po tomto sľube väčšina kľúčových služieb nebola funkčná.
Čítajte: Preverili sme zoznamy katastrov, ktoré podľa Šutaja Eštoka fungujú. Sú nespoľahlivé
O tom, ako prebieha ransomvérový útok a prečo zamestnanci katastra nemohli zapnúť počítače, či existovalo riziko, že hackeri zmenia dáta na katastri, a prečo by bolo zmazanie dát nepredstaviteľnou katastrofou, sa kolega Jozef Tvardzík rozprával s IT špecialistom zo združenia Slovensko.Digital Ladislavom Kovárom.
Čítajte: Zmazanie dát z katastra? Katastrofa a neviem, ako by sa s tým štát vysporiadal
Katastrofa na katastri
Prečo útok na kataster presahuje kategóriu technickej poruchy alebo nepríjemnosti, vysvetľuje moja kolegyňa Nataša Holinová vo svojom komentári.
„Každý, kto padol do mdlôb pri informácii, že ,veľká časť dát‘ je v poriadku, má na rozdiel od členov vlády kontrolky v poriadku. Myšlienka, že kataster je stratený alebo ohrozený, bola a stále je dôvodom na paniku (aj na túžbu mať svoje nehnuteľnosti výlučne vo vybranom zahraničí; nie teda v Rusku). Isteže sa dá rozumieť, že takýto útok sa nedá odvrátiť. No všetko, čo sa dialo od 5. januára, nás musí zaujímať tiež,“ píše Holinová.
Čítajte: Katastrofa na katastri: V čom zlyhal štát?
Nepodanie rúk a facky
Prezident Peter Pellegrini mal tiež náročnejšie obdobie. Potom, ako herecká ikona Zdena Studenková odmietla štátne vyznamenanie pre katastrofálny stav kultúry, študent Simon Omaník mu odmietol podať ruku, lebo nesúhlasil s jeho lživou prezidentskou kampaňou. Nepodanie ruky dokonca rozprúdilo intenzívnejšiu diskusiu so zapojením aj ministra vnútra a generálneho prokurátora než gesto Studenkovej.
Premiér Robert Fico sa zapojil tak, že neprekročil svoj tieň.
Potom, ako vlani študent Marek Janiga prejavil odvahu nesúhlasiť s dekanom právnickej fakulty, Fico naňho zaútočil. „Ak má mať študent s pubertálnymi vyrážkami na nose prednosť pred dekanom právnickej fakulty a určovať, čo je pravda a čo nie, Boh ochraňuj túto krajinu!“
Prejavil pochopenie pre jeho mladý vek a podelil sa o spomienku, že ako študent práva aj on bol „múdry ako gate Šalamúna“, ale na rozdiel od Mareka vedel, kde je jeho miesto.
Simon Omaník by si už podľa Fica zaslúžil aj tri facky a prezident mu mal odobrať ocenenie. Takže podľa Fica chybu urobil aj prezident. Fico si nemohol nechať ujsť šancu dať jednu zo svojich povestných faciek aj Pellegrinimu: nemal byť slaboch, mal zatočiť s neúctivým študentom a vydobyť si rešpekt, nie povedať, že študenta rešpektuje.
Fico vie, že Omaníkovo odmietnutie sa netýkalo len Pellegriniho, ale je úzko spojené s jeho politikou a odkazmi, ktoré vyrobili v smeráckej propagandistickej dielni o tom, že ak Ivan Korčok bude zvolený, vtiahne Slovensko do vojny.
Čítajte: Kde je povestná smerácka mladá krv
Púť hanby do Moskvy
Podpredsedovia parlamentu Andrej Danko a Tibor Gašpar sa dlhší čas hádzali o zem, že chcú ísť do Moskvy. Nakoniec sa ich sen splnil a cestovali spolu s Richardom Glückom, ktorý sa rozhodol merať kvalitu života v Rusku tým, či má zahraničná delegácia v Moskve k dispozícii toaletný papier.
Najohavnejšia časť cestovateľského príbehu je Dankovo poďakovanie: „Vyjadrujem rešpekt k tomu, čo Ruská federácia pod vedením prezidenta Putina dokázala. Vyjadrujem úctu a rešpekt k tomu, ako prekonávate výzvy.“
Niekto môže argumentovať, že Danko vyjadril rešpekt ekonomickému rozvoju Ruska. Lenže je obscénne akékoľvek rozjímanie nad ekonomickým boomom (aj keby existoval, ale neexistuje) krajiny, ktorá napadla suseda, aby zvrhla demokraticky zvolenú vládu a anektovala väčšinu územia.
Čítajte: Púť Smeru do Moskvy: Glück meria kvalitu života toaletným papierom
Ďalšie podrobnosti o ceste do Moskvy sa dozviete v prehľade, ktorý pre vás pripravil kolega Michal Katuška.
Čítajte: Danko cestou do Moskvy pobúril Poľsko. Glück chválil, že v Moskve je dosť toaletného papiera
Godár o Rózsovi
Hudobný skladateľ Vladimír Godár nemal veľkú chuť hovoriť o Oskarovi Rózsovi a jeho hymne. Ani o Machalovi a Šimkovičovej, ktorí sa snažia šíriť teror a strach. Nakoniec sa však dal kolegyňou Kristínou Kúdelovou prehovoriť a vo svojom rozprávaní pripomenul viacero príbehov z minulosti, s ktorými dnešná „hymnológia“ súvisí. Vznikol z toho rozhovor, ktorý zaujal aj vás čitateľov.
Godár, na osobnom príbehu Oskara Rózsu vidí, ako kapitalizmus na Slovensku pomohol vytvoriť umelcov, ktorí svoju hodnotu odvíjajú od toho, koľko peňazí dokážu vytrieskať z ľudí, ktorých dokážu oslniť už len svojím bytím.
Čítajte: Godár: Oskarovi zostal z čias školy pocit vyvolenia. To sa prejavilo aj pri aranžovaní hymny
Ďakujem, že nás čítate.
Beata Balogová, šéfredaktorka denníka SME
