Autor je teológ a spisovateľ
Rozhodli sme sa, že urobíme prevrat. Odkedy nás ako jediných nevzali do Európskej únie ani do Severoatlantickej aliancie, o Organizácii pre hospodársku spoluprácu a rozvoj nehovoriac, ľudia sú akísi nepokojní.
Radosť z toho, že môžeme cestovať bez pasu do Srbska, Iránu a Severnej Kórey, rýchlo pominula. Vladimír Mečiar síce vybavil Claudiu Schifferovú na otvorenie dvojprúdovej diaľnice po Dolnú Stredu, aj sme sa potešili novej linke do Minska, no akosi to nestačí.
Trucovitá radosť z toho, že nie sme ovce ako Česi, Poliaci a dokonca Maďari, ktorí síce tiež tárali o novej kolonizácii, no teraz cestujú na Makarsku bez pasu, prešla niekedy po tom, ako Mečiar slávnostne otvoril most nad Považskou Bystricou, a odvtedy stojíme.
Euromajdan a ruské zločiny
Prvýkrát sa u nás začalo hovoriť o prevrate, keď sa Ukrajinci rozhodli, že je síce super chodievať na prázdniny na bieloruskú stranu Černobyľa, no predsa len sa cítia nesvoji pri pohľade na to, ako sa bývalý Sovietsky zväz mení na Irán kombinovaný s Kórejskou ľudovodemokratickou republikou.
V roku 2014 sa rozhodli, že by mali s Európskou úniou podpísať asociačnú dohodu ako krok k budúcemu vstupu do EÚ a ich vtedajší prezident to dokonca schvaľoval.
Lenže potom bol Viktor Janukovyč v Moskve a Vladimir Putin v Kyjeve a odrazu už s dohodou nesúhlasil a na majdan poslal špeciálne jednotky, ktoré postrieľali desiatky ľudí.
Dovtedy to vyzeralo ako žart, taká naťahovačka. No po euromajdane bolo všetko inak a Ukrajinci zatúžili žiť v krajine, kde ich nevraždia vlastní vojaci a vlastní ostreľovači na ruský rozkaz.
A to nemali robiť, pretože ich horúčka sa rýchlo preniesla do Minska. Tam sa začali rovnaké nepokoje, no v Minsku to riešia inak.
Na ulici vás zatknú a obesia alebo zastrelia na dvore väznice, alebo vás vyhodia na poľskej hranici, to v prípade, že ešte nie ste plnoletý a aj taký cynický režim má predsa len problém zabíjať deti, čo však už nie je príbeh duchovných v Teheráne, ktorí dávajú vraždiť každého bez ohľadu na vek.
Z Bieloruska a Iránu už ušli státisíce ľudí, väčšinou preto, že im išlo o život. Naozaj o život, teda hrozilo, že ich zastrelia, obesia, že ich predtým budú mučiť.
Teda urobia im všetko to, čo robili Rusi desiatky rokov stovkám národov a národností aj vlastným občanom, počas malých a veľkých čistiek a vyvražďovania domorodého obyvateľstva, presídľovania Tatárov a ďalších pôvodných národov a čo od nich odkukali v Severnej Kórei a Iráne.
Ukrajinci sa však rozhodli „prevratovať“, inak povedané využiť svoje ústavné práva na odstránenie tyranského režimu, a podarilo sa im to.
Odpor, ktorý ruskí kolaboranti volajú prevrat
To, čo tu niektorí priatelia režimu v Teheráne a Moskve nazývajú prevratom, je v skutočnosti odstránenie diktátorov a takmer sa to podarilo aj v Gruzínsku, keby Rusi neprišli do Abcházka , neoznačili ich za fašistov, ako to Rusi zvyknú urobiť s každým, aj s tým, kto im nepripáli v tureckom rezorte cigaretu, a bolo vybavené.
Odvtedy Rusi bojujú proti fašistom na Ukrajine, v Abcházku, v Južnom Osetsku, úspešne zničili kaukazský nacistický „Berlín“, čečenské hlavné mesto Groznyj, neúspešne bojovali proti fašistickým mudžahedínom v afganských horách a údoliach a teraz sa vyhrážajú, že porazia aj fašistov v Tbilisi, čo sa im už takmer podarilo, a ak si bieloruský diktátor Alexander Lukašenko nebude dávať pozor, stane sa fašistom aj on.
Lenže jedna vec je, čo si myslia Rusi, ktorí si už päťsto rokov myslia to isté – že sú všade doma a všade žijú fašisti, a druhá vec je, čo si myslia ľudia na Ukrajine, v Kyjeve, Teheráne, v Minsku a možno aj v Pchjongjangu, ale to sa nikdy nedozvieme.
A všade kladú odpor. Odpor, ktorý ruskí kolaboranti a sluhovia nazývajú prevratom. Napríklad v Tbilisi kladú každý deň na uliciach odpor státisíce mladých ľudí, ktorí nechcú žiť v gruzínskom Rusku, lebo v ňom žili ich rodičia a dobre vedia, čo to znamená. Znamená to vypadávanie z okna, znamená to novičok, autá vyhodené do vzduchu, zbombardované osetské a abcházske dediny.
Mladí ľudia už nechcú žiť ani v ruskom Srbsku, ktoré nám bolo doteraz také blízke, kde vás na pumpe vítajú psychotické bilbordy Gazprom-Srbia navsegda, búria sa, pretože v ruskom Srbsku úradujú čínske firmy s riedkym betónom, ktorý potom padá a zabíja ľudí.
Žiadajme členstvo v EÚ!
My na Slovensku sme si vždy mysleli, že nejako vykľučkujeme. Že budeme ako Švajčiari a nepotrebujeme nikam vstupovať. Budeme most, len teda dúfajme, že nie okresný most tretej triedy, ktorý padá na Slovensku častejšie ako gól Slovana na zápasoch Ligy majstrov. Ale to sa nedá.
Mali by sme zorganizovať prevrat, teda niečo také, ako sme tu mali v novembri '89. To bol napríklad úspešný prevrat, ktorý odstránil despotickú a zločineckú komunistickú diktatúru, a žiadny rozvrat republiky, ako to povedal henten, ale zároveň je jedno, čo henten rozpráva.
Mali by sme žiadať vstup do Európskej únie ako Ukrajinci a ako Gruzínci, mali by sme žiadať vstup do NATO, aby sme mali pasy, s ktorými môžeme cestovať, aby sme mohli študovať hocikde, a nie iba v Rusku, aj keď naše najlepšie hlavy, na ktoré sme takí pyšní ako na Paľa Demitru, tam študovali a dodnes to na nich dosť cítiť.
Mali by sme v tom našom prevrate žiadať nastolenie demokratického režimu, takého, kde ľudia majú program a vecne o ňom diskutujú, a všetkého, čo sme žiadali v roku 1989 a akosi sa to cestou pokazilo.
Mali by sme v odpovedi na otázku, čo sleduje ten váš prevrat, vždy odpovedať, že chceme byť európskou krajinou a členskou krajinou NATO, chceli by sme mať poslancov v Európskom parlamente tak ako Česi a Poliaci, jednoducho, byť tam, kam patríme.
Lebo režim, ktorý nazýva diktatúru legitímnou vládou, ktorý rešpektuje vojnové zločiny a nemeniacich sa prezidentov, režimy, ktoré prenasledujú, vraždia, vyháňajú vlastné deti a pripravujú krajinu o vzdelanú budúcnosť, režimy, ktoré stavili na poverčivosť a mágiu a vytvárajú pracovné miesta pre ezoterických psychotikov, sa ničoho iného neboja tak ako slobodnej a vzdelanej spoločnosti.
A žiadne iné medzinárodné spoločenstvo nenaháňa gangom z Ponitria s ich štátnymi esbéeskami väčší strach ako európski prokurátori. Preto by sme mali počas prevratov žiadať členstvo v Európskej únii presne tak, ako to chcú Ukrajinci a Gruzínci a milióny ďalších ľudí, ktorí už nevládzu žiť v režimoch so zlatými vaňami.
