Autor je politológ
Fedorovi Gálovi nemožno uprieť podiel na dianí spätom s novembrom 1989. Nemožno mu uprieť ani konzistentnosť v postojoch. Či už ide o jeho vnímanie demokracie – občianskych práv a občianskej zodpovednosti –, alebo pozitívne rebelantstvo v artikulácii politicky citlivých a k politike patriacich tém. Fedor Gál je človek, ktorého by sme si mali vážiť.
Lež často si ho nevážime. V mnohých prípadoch to má na svedomí latentný (nezriedka otvorený) antisemitizmus našincov. Príkladov by bolo množstvo. Počnúc jeho núteným odchodom zo Slovenska v raných 90. rokoch až po opakované dehonestovanie jeho osoby politikmi a prívržencami krajnej pravice.
Kde sa stratili hodnoty?
V tomto kontexte je obdivuhodné, že je Fedor Gál stále presvedčený o tom, že aj s týmito ľuďmi treba viesť dialóg. Využijem jeho otvorenosť pre dialóg a argumenty a dovolím si polemizovať s jeho posledným komentárom Si propalestínsky(a) alebo proizraelský(á)? s podtitulom „fiktívny dialóg s blízkym človekom, ktorý je na inej strane pomyselnej barikády“. Žiaľ, tvrdenie, že v prípade diania v Palestíne uvažuje o „barikádach“ a de facto nepriateľských postojoch, je signifikantné pre súčasné polarizované časy a do istej miery apriórne bráni reálnej diskusii – dialógu.
Som presvedčený, že ak sa chceme poctivo rozprávať o dianí v Palestíne (v širšej dimenzii na Blízkom východe), mali by sme opustiť barikády, ktoré postavili politické elity, a mali by sme sa primárne sústrediť na hodnoty. Je dôležité pomenovať, čo je pre nás podstatné. Čo považujeme z morálneho hľadiska a z hľadiska demokratických hodnôt za červené čiary, ktoré sa nemajú (nesmú) prekročiť.
Je to ochrana ľudských práv, bez ohľadu na to, o koho ide, alebo je to preferovanie etnickej, náboženskej či rasovej výnimočnosti (nadradenosti), ktorá je nad právami? Je to budovanie sociálne a právne spravodlivej demokracie alebo etnicky, nábožensky a rasovo „čistého“ štátu, ktorého existencia je zdôvodnená minulými zločinmi a traumami?
V prípade, že diskusiu nebudeme viesť na báze hodnôt a stane sa súťažou „moje utrpenie je väčšie ako tvoje“, „tvoje zločiny sú väčšie ako moje“, nikam sa nedostaneme. Zostaneme na barikádach, z ktorých budeme na seba iba kričať.
Fiktívny dialóg a fiktívne fakty
Fiktívny dialóg s fiktívnymi faktmi je presne tým prekrikovaním. Fiktívne či „alternatívne fakty“ sú tým, čo zabíja diskusiu. Fedor Gál ich prezentuje – v kontraste s dĺžkou textu – nemalé množstvo, prezentujúc alternatívnu realitu, kde okupant je obeťou a okupovaný agresorom. Pristavme pri pasáži, ktorá najlepšie vystihuje túto fiktívnu realitu.
„Ja: ,A ty nevieš, kto je tu agresor? Kto má vo svojom programe zničenie Izraela? Kto hlása ,od rieky k moru‘? Nepamätáš sa na 7. október 2023? Na beštiálne povraždených/povraždené, znásilnených/znásilnené?‘“
Pamätám. Pamätám si aj to, čo tomu predchádzalo. Lebo, hoci to, čo sa dialo 7. októbra 2023, bolo nechutné a neľudské a bolo prejavom barbarstva, násilie v Palestíne sa nezačalo v tento deň a, žiaľ, ani neskončilo. Naopak. Špirála zločinov, po ktorých nasledujú ďalšie zločiny, získala novú intenzitu. Prežitá trauma a des nedávajú právo ignorovať a prekrúcať históriu. Nedávajú právo na fiktívne fakty.
Kto je agresor? Vo väčšine prípadov je ním ten, kto okupuje, opakovane porušuje rezolúcie OSN, ten, kto svojou politikou obsadzuje (anektuje) územia iných štátov. Toto platí tak pre Rusko, ako aj pre Izrael. Popieranie tohto faktu je pokrytectvom.
Kto má vo svojom programe zničenie Izraela? Rozhodne to nie sú en bloc Palestínčania (ako sa snaží navodiť textom Fedor Gál) a od roku 2017 ani Hamas.
Pôvodná charta Hamasu (1988) bola plná protižidovských vyjadrení s cieľom zničiť štát Izrael. Jej aktuálna verzia sa vymedzuje voči ilegálnosti a amorálnosti okupácie. Mohammed Ayoob a Danielle L. Lussier z Michiganskej štátnej univerzity uvádzajú, že ide o pragmatický dokument, ktorý počíta s dvojštátnym riešením (so zachovaním Izraela). Nina Musgrave (King's College) konštatuje, že ide o dokument, ktorý ukazuje „vyvážený prístup“ k Izraelu.
Kto hlása „od rieky k moru“? Fráza, ktorú používa Hamas, v minulosti najmä palestínski aktivisti, ktorí volali po mieri a rovnoprávnosti v Palestíne, je dnes vnímaná ako volanie po zničení Izraela. Faktom je, že heslo „od rieky k moru“ má pôvod v radikálnom sionizme. K vytvoreniu „židovskej vlasti od Stredozemného mora po rieku Jordán a ďalej“ sa hlásili Ze'ev Žabotinsky či Menachem Begin. Neprekvapí, že fráza sa stala volebným heslom strany Likud v roku 1977 a v poslednom desaťročí sa k nej hlásia viacerí izraelskí krajne pravicoví politici vrátane Benjamina Netanjahua.
Fiktívny morálny kompas
V závere svojho komentára Fedor Gál píše: „Moja navigácia a dilema znie: som na strane toho, kto sa bráni pred agresorom. Podsúvať mi, že tým schvaľujem smrť nevinných, je čistá demagógia.“
Súhlasím. Je to i môj postoj. Agresori, okupanti, štáty, ktoré porušujú medzinárodné právo, sú hodní odsúdenia. Ich odsúdenie neznamená schvaľovanie smrti nevinných. Na druhej strane platí, že ak svoje postoje postavíme na fiktívnych faktoch, fiktívnym sa stane aj náš morálny kompas.
