Eva Borušovičová každým svojím textom vstúpila do našich domovov, pozbierala ústrižky našich myšlienok, chytila do ruky naše spomienkové predmety a potom nás obdarovala textmi, v ktorých sme mohli bývať a nachádzať svoj vlastný hlas. Aj pri najkomplikovanejších témach sme mohli nachádzať svoju ľudskosť.
Nikdy nezjemňovala historické krivdy a klamstvá, bola ostrá, keď bolo potrebné pomenovať hanbu, neprávo, prospechárstvo, pokrytectvo.
Vo svojom poslednom texte pre denník SME napísala: „Málokto si uvedomuje, že každým svojím činom a skutkom ovplyvňuje svojich najbližších na mnoho rokov dopredu. Že jeho deti nezdedia len jeho majetok, ale aj to, ako sa k tomu majetku dostal.“
Zamrazila ma pravdivosť Evinej myšlienky, bez moralizovania a aj bez zoznamu konkrétnych ľudí, ktorých by sa mohla týkať. Upozorňovala nás, že ak sme nejakú hanbu zdedili, odčiňme ju, že je toľko možností robiť dobré skutky.
