Autor je ekonomický analytik Konfederácie odborových zväzov
Diskusiu o konkurencieschopnosti EÚ, ktorú odštartovala Draghiho správa, sprevádza tradičné volanie po deregulácii. Hoci sa často hovorí o „zlepšení podnikateľského prostredia“ či „vyššej konkurencieschopnosti“, konkrétny obsah zvyčajne chýba.
Na túto prázdnotu upozorňuje napríklad aj Libor Melioris, ktorý vo svojom komentári kritizuje, že deregulácia sa prezentuje ako univerzálne riešenie – bez jasného prepojenia na reálny život a konkrétne dôsledky.
Zhodou okolností v týchto dňoch vyšla aj kniha Regulácia kapitalizmu od bývalej ministerky financií Brigity Schmögnerovej. Aj ona, podobne ako Melioris, upozorňuje na zásadný omyl, ktorý sa v našej časti sveta šíri od 90. rokov – že menej regulácií automaticky znamená lepšie fungujúci trh a vyššiu efektivitu.
V skutočnosti platí opak: bez kvalitného a silného regulačného rámca trh stráca schopnosť fungovať vo verejnom záujme.
Únos regulácie
Skutočný problém totiž nie je v počte regulácií, ale v ich kvalite, cieľoch a najmä v ich odolnosti voči tlaku silných hráčov – fenomén známy ako „regulatory capture“. Ak regulačné pravidlá slúžia primárne tým, ktorí by mali byť regulovaní, nejde o menej štátu, ale o slabší štát a spoločnosť ťahajúcu za kratší koniec.
Melioris aj Schmögnerová správne upozorňujú aj na to, že produktivita by nemala byť cieľom sama osebe. Regulácia nie je len o výkonnosti ekonomiky – je aj o ochrane verejného záujmu, o rovnosti šancí, o stabilite a dôstojnosti života i práce. Práve tieto dimenzie sa z verejnej debaty nebezpečne vytrácajú.
Draghiho výzva na „zvýšenie konkurencieschopnosti“ tak môže ľahko poslúžiť ako zámienka na odbúravanie pravidiel, ktoré chránia slabších pred silnejšími.
Znepokojivým dôsledkom tejto logiky sú návrhy ako pravidlo „one in, two out“, ktoré majú zavedené niektoré európske krajiny a ktoré sa zakladá na predstave, že za každé nové regulačné opatrenie musia byť zrušené dve staré.
Na Slovensku strana Progresívne Slovensko navrhuje jeho zdanlivo miernejšiu verziu „one in, one out“, presadzovanú aj Európskou komisiou. No ide len o inú podobu toho istého problému – mechanického prístupu k politike, ktorý nahrádza premýšľanie technokratickým gestom.
Ak sa však uplatňuje mechanicky, bez rozumu a obsahu, vedie k postupnému oslabovaniu až zrušeniu regulačného rámca. To je v priamom rozpore s myšlienkou krotenia kapitalizmu, kde regulácia nie je prekážkou, ale podmienkou fungujúceho a spravodlivého trhu.
Boj o pravidlá
Schmögnerová vo svojej knihe presvedčivo ukazuje, že bez regulácie nemožno zabezpečiť ani stabilitu, ani férovú súťaž. Platí to obzvlášť pre jednotný európsky trh, ktorý bez spoločných pravidiel podlieha tlakom daňovej a sociálnej konkurencie, národných záujmov a korporátneho lobbingu.
Podľa údajov NBS rástla produktivita práce na Slovensku za posledných päť rokov rýchlejšie než vo väčšine krajín EÚ – aj napriek údajnej preregulovanosti. Regulácia totiž môže podporovať efektivitu, ak je nastavená rozumne.
Naopak, jej mechanické rušenie, napríklad pri maximálnom týždennom pracovnom čase, by mohlo produktivitu znížiť v dôsledku vyčerpania a vyhorenia zamestnancov.
Popri diskusii o Draghiho správe by bolo namieste venovať pozornosť aj správe Enrica Lettu Omnoho viac ako trh, ktorá upozorňuje na význam pracovných a životných podmienok, posilnenie sociálneho rozmeru EÚ či „piatu slobodu“ – výskum, inovácie a vzdelávanie.
Jednotný trh má slúžiť týmto cieľom, nie byť samoúčelný. Debata o regulácii preto nemá byť o jej slepom znižovaní, ale o jej kvalite a zmysle.
Deregulácia pre dereguláciu je rovnako prázdna ako regulácia pre reguláciu. Pravidlá, ktoré si nastavíme, určujú charakter spoločnosti – a to, komu slúži.