Roztržka okolo generálneho štrajku je ďalšie vysokokalorické palivo umocňujúce zlé pocity zo slovenskej opozície, ktoré – naprotiveň Focusu, Ipsosu aj AKO – nie a nie sa rozplynúť, pominúť.
Dvíhať ideu generálneho štrajku je adekvátne tam, kde státisícové pochody s plnými námestiami ohlasujú, že politicky štrajkovať zodpovedá atmosfére v spoločnosti. Trebárs v Srbsku a Gruzínsku, kde režimy museli nahnať do ulíc aparáty štátnej represie, aby uchránili svoje postavenie, nemusia ľudí vyzývať na radikalizáciu odporu politické strany.
Iná vec je Slovensko. Prinajlepšom (momentálne) nižšie desaťtisíce v uliciach Bratislavy a tisíce v regiónoch nespĺňajú základné predpoklady na vzopätie, aké na pomyselnej stupnici foriem odporu má renomé atómovej bomby.
Na Slovensku, na rozdiel od Balkánu a Kaukazu, sa impulzy na vzburu šíria „zhora“. Radikalizácia foriem rezistencie sa nepociťuje ako autentická, neumelá, neprihrávaná, keď s ňou prichádzajú opozičné strany.
Nejde o zbytočné lamentovanie. Ak Gröhling a spol. svoj „generálny“ nápad neopustia, 17. novembra – to má byť deň D – sa znemožnia až po uši. Či „len“ SaS, či širšia opozícia. Vyjdú na psiu márnosť až do tej miery, že Fico (IV) zvíťazí propagandisticky, keď úplnú nerezonanciu vyhlási za dôkaz, že Slovensko nemá proti konsolidácii nič.
Namiesto toho, aby diskrétne upozornil šéfa Sasky Branislava Gröhlinga, že vymyslel „vtákovinu“, predseda KDH Milan Majerský volil hlasný verejný dištanc a odsúdenie, čo je jedinečné apropo k ubezpečovaniu o opozičnej jednote a kooperácii.
Rozumejme sa; ako má opozičný volič živiť vieru, že budú nachádzať spoločné riešenia vrátane predvolebnej konfigurácie, keď jeden v eufórii (z aplaudujúceho davu) situačne improvizuje (nezaujíma ma, čo na to povie KDH, PS, Demokrati), a druhý ho verejne trhá na kusy. A slávnostne ohlasuje, že KDH do štrajku nepôjde.
Majerskému nestačia dve pohlavia, neoceňuje, že Šimečka a Gröhling len ticho odvracajú zrak. Nie, predseda potrebuje ešte jeden klin do opozičnej spolupráce. Pričom po zrejmej rezignácii Fica na „ťaženie“ hlasov pre pohlavný článok, Majerský ho akoby iniciatívne zastupoval.
No. Neboli by to Demokrati, keby nenaskákali na všetko najradikálnejšie. Ale inak – aby sme neboli len negatívni – vyzerajú dobre. Mimoparlamentná strana ešte nebola „na pulze dní“ tak ako Demokrati. Ak je to preskočenie piatich percent reálne, je to výsledok z celej opozície najzaslúženejší.
Aha, ešte toto. Akokoľvek vypáli konzultačné (zmierovacie) konanie, ktoré inicioval predseda PS Michal Šimečka, mlieko už späť do fľaše nedostanú. Niet týždňa, keď by táto parlamentná opozícia nedodala aspoň jednu pochybnosť o schopnosti budovať (nominálne) najbezpečnejšiu a najvýkonnejšiu (blokovú) predvolebnú štruktúru.
