Profesori sa v našej domovine netešia ktovieakej úcte. Nášmu človeku za ich profesorstvom niečo neprirodzene škrípe. Možno sú to tituly, veď koľkokrát sa zvykne posmeškovať: tituly pred menom i za menom, ale...
rý Jánošík alebo dáka jeho dnešná karikatúra.
Drobnou medzierkou by sme mohli zahliadnuť skutočnosť, že náš vzdelanec neovláda množstvo prepotrebných užitočností. Zvyčajne nevie zatĺcť klinec, zahnať sa krompáčom, nad všetkým donekonečna premýšľa a ešte stále sa nedopremýšľal k najsmiešnejším banalitám. Napríklad, že na slovenskú politiku sú profesorské znalosti skôr na škodu.
Náš vzdelanec si jedného dňa povie, že rozriedi politickú mätež nekvality so svojimi znalosťami a pokornou bezúhonnosťou. Odhodlanie sa zmení na čin a čin privedie nášho kandidáta až k ľubovoľnej kandidatúre.
Lenže. Sotva sa zrodilo odhodlanie, dostavilo sa aj drobné nešťastie - náš človek sa potkol. Prijal pozvanie hovorcu oponenta, aby sa po rokoch spolunažívania v jednej štvrti lepšie poznali. Priebeh zbližovania nemal významné globálne ani národné vybočenia, ale z hľadiska profesorovej doterajšej bezúhonnosti to bola nezriadená ožierka. Skončila sa v ranných hodinách a náš vzdelaný muž sa dostal domov len s podporou budúceho politického odporcu. O ďalších súvislostiach nehovorím, je to mediálnou vecou domovníčky a celej štvrti.
Treba povedať, že hovorca, známa firma, sa dodnes domov potáca, ale susedia ho radi zdravia a tešia sa, že je ako oni, plný drobných nedostatkov. V prípade zlyhania profesora sa zdvihol neviditeľný varovný prst ulice: taký veľký profesor, titul pred menom a za menom...! Ďalej to poznáme. Pohoršenie nad zlyhaním vzdelanca časom ochablo, ale neostalo bez následkov. Následkom ostalo drobné slovíčko, zdanlivo nič nehovoriace, krátke, obyčajné ale: Áno, je to profesor, ale... je to múdry človek, ale... zaiste, veríme mu, ale..., vieme, že žije usporiadane, ale..., ale, ale, ale.
