Rada pre ľudské práva OSN prijala minulý mesiac rezolúciu odsudzujúcu „hanobenie náboženstva" ako porušovanie ľudských práv. Text rezolúcie hovorí: „Hanobenie náboženstva je vážnou urážkou ľudskej dôstojnosti" a vedie k „obmedzovaniu slobody stúpencov (náboženstva)".
Rezolúciu pôvodne navrhla Organizácia islamskej konferencie, združujúca 56 štátov a Rade pre ľudské práva ju predložil Pakistan. To podporuje dojem, že jej terčom boli prejavy typu hanlivých karikatúr proroka Mohameda, publikované v dánskych novinách pred tromi rokmi.
Proti rezolúcii sa postavilo Nemecko. Nemecký hovorca, ktorý hovoril v mene Európskej únie, odmietol predstavu „hanobenia náboženstva" ako v kontexte ľudských práv neplatnú, pretože ľudské práva nenáležia inštitúciám ani náboženstvám, ale jednotlivcom. Proti rezolúcii vystúpilo aj množstvo mimovládnych organizácií, sekulárnych i náboženských. Ronald Lauder, predseda Svetového židovského kongresu povedal, že jeho združenie považuje rezolúciu za oslabenie „práv jednotlivcov vyjadriť svoj názor". Javí sa to ako správny argument. Zatiaľ čo pokusy podnecovať voči vyznávačom určitého náboženstva nenávisť alebo proti nim vyvolávať násilie môžeme oprávnene potláčať, kritika náboženstva ako takého by sa potláčať nemala.
Rezolúcia je nezáväzná, ale keby štáty zaviedli zákony, ktoré jej zabezpečia účinnosť, nepochybne by to narúšalo slobodu prejavu. V prvom rade je sporné, čo sa vlastne považuje za „hanobenie náboženstva".
Organizácia islamskej konferencie napríklad vo svojom vyhlásení hovorí: „Islam sa často a mylne spája s porušovaním ľudských práv a s terorizmom." Sú tieto asociácie mylné? Pokiaľ by Organizácia islamskej konferencie chcela zmeniť rozšírený dojem, že islam porušuje ľudské práva, potláčanie slobody prejavu je na to sotva tou najlepšou metódou. Tento dojem by sa dal pozmeniť zozbieraním dôkazov, ktoré by ho vyvracali, a doložením toho, že ľudské práva - vrátane práv žien - sú v islamských krajinách rovnako dobre chránené ako v neislamských. Na to, aby islamská konferencia ukázala, že je chybou spájať islam s terorizmom, by mohla zhromaždiť štatistiky týkajúce sa náboženskej príslušnosti tých, ktorí sa podieľajú na terorizme. Naproti tomu potláčanie slobody prejavu kritikov islamu len vzbudzuje presvedčenie, že doložiť dôkazmi a poctivou argumentáciou, že by sa kritici islamu mýlili, nie je možné.
Zhodou okolnosťou v tom istom týždni, keď Nemecko a Svetový židovský kongres odmietli myšlienku, že hanobenie náboženstva je urážkou ľudskej dôstojnosti, a obhajovali právo na slobodu prejavu, najvyšší nemecký súd vydal rozhodnutie v prípade, ktorý predložili židovské organizácie a dvaja židovskí jednotlivci. Súd rozhodol v neprospech práva mimovládnej skupiny na ochranu práv zvierat Ľudia za etické zaobchádzanie so zvieratami so sídlom v Spojených štátoch klásť vedľa seba fotografie holokaustu a fotografie zvierat v priemyselných veľkochovoch a na bitúnkoch. Na plagátoch je nápis: „Pre zvieratá sú všetci ľudia nacisti" - výrok Isaaca Bashevisa Singera, židovského spisovateľa, ktorý sa narodil v Poľsku. Podľa rozhodnutia súdu nemecké zákony o slobode slova kampaň ochrancov zvierat nechránia, pretože spôsobovať, že „osud obetí holokaustu vyzerá banálne a triviálne", je urážkou ľudskej dôstojnosti. Oni však nevyhlasovali, že by osud obetí holokaustu bol banálny a triviálny. Práve naopak, využili holokaust, u ktorého sa všetci zhodneme, že bol absolútne odporný, aby, tak ako Isaac Bashevis Singer, poukázali na to, že existujú paralely medzi tým, ako nacisti zaobchádzali so Židmi, a tým, ako sa správame k zvieratám. Záver, ku ktorému nás chcú ochranári priviesť, je, že príšerný je tak holokaust, tak hromadné väznenie a zabíjanie zvierat. Slobodná spoločnosť by mala byť otvorená diskusiám o takýchto tvrdeniach.
Bez ohľadu na podstatu kampane by však boli tí, ktorí sa v Rade OSN pre ľudské práva postavili za slobodu prejavu, mali chápať, že skutočnosť, že niektoré formy prejavu pôsobia urážlivo, nie je dostatočným dôvodom na cenzúru. Pokiaľ organizácii ochranárov nie je dovolené predniesť svoje argumenty proti tomu, ako týrame zvieratá, spôsobom, ktorý považuje za najlepší, pretože by to mohlo niektorých ľudí uraziť, na tom istom základe by sme mohli zakázať aj kritiku náboženstva.
No ak - na druhej strane - nemajú prívrženci určitého náboženstva právo na ochranu pred kritikou svojho náboženstva, potom by obete holokaustu ani ich potomkovia (ku ktorým patrím aj ja) nemali ani v Nemecku byť pod ochranou pred propagačnými kampaňami, ktoré nemajú zámer vyvolávať nenávisť ani násilie, ale môžu na nich pôsobiť urážlivo.
Peter Singer (1946) je profesorom bioetiky na Princetonskej univerzite a profesorom na Melbournskej univerzite. Napísal okrem iných knihy How Are We to Live? (Ako máme žiť), Writings on an Ethical Life (Stati o etickom živote). Podrobnosti o jeho najnovšej knihe The Life You Can Save nájdete na www.thelifeyoucansave.com.