uh rasizmu.
Odvtedy sa japonské médiá tomuto diskriminujúcemu slovu snažia vyhýbať. Keď napríklad v živom televíznom vysielaní použije účinkujúci spontánne slovo „gaidžin“, sám okamžite opravuje svoje vyjadrenie na „gaikokudžin“. Treba však povedať, že slovo „gaidžin“ v sebe nenesie žiaden význam nepriateľstva, alebo potupy, no cudzinci ho tak z
úst Japoncov pociťujú.
Keď som so svojou ženou v Japonsku, často si nás obzerajú a počujeme okolo seba: „Pozri, pozri, tam je gaidžin!“ Japonsko má vyše 95 percent ázijsky vyzerajúceho obyvateľstva, takže vidieť niekoho, kto je gaidžin, to je vzácna príležitosť, najmä v lokálnych oblastiach mimo veľkomiest. Dokonca aj niektorí členovia našej japonskej rodiny alebo moji priatelia majú tendenciu brať moju ženu ako špeciálneho gaidžin hosťa, nie ako normálnu ženu normálneho muža. Všetci sa však správajú veľmi úctivo a priateľsky, takže moja žena nemá zlý pocit, stále sa usmieva, aj keď sa s ňou každý chce ako s „atrakciou“ fotografovať. Nie sme v Japonsku nikdy tak dlho, aby jej to prekážalo.
Ale cudzinci, ktorí tam žijú dlhodobo, môžu mať z tohto typického japonského správania aj zlé pocity. Nechcú na každom kroku cítiť, že sú iní, že sú gaidžin. Často počuť, že Japonci majú tendenciu rozčleňovať ľudí na Japoncov a „Nejaponcov“, pričom tí druhí sú posudzovaní ako neschopní pochopiť japonské spoločenské pravidlá a kultúru. Isté malé percento reštaurácií, barov alebo hotelov má dokonca pri vstupe vyvesenú tabuľu s nápisom: „Cudzincom vstup zakázaný.“ Mnohí majitelia bytov nechcú prenajímať cudzincom, iba ak sa za nich zaručí Japonec.
Znie to zle, viem, ale na druhej strane chápem majiteľov, ktorých cieľom je chrániť vlastný biznis pred zle sa správajúcimi zákazníkmi a neplatičmi. Väčšinou sú totiž takéto striktné opatrenia založené na predchádzajúcej zlej skúsenosti. Nechcú jednoducho v styku s neznámymi ľuďmi riskovať. Ja si napriek všetkému myslím, že to nie je správna cesta.
