Pokiaľ ide o politiku, mieru tolerancie máme nastavenú voľnejšie
Nos človeka je najčastejšie komentovanou časťou ľudského tela. Keď vidíme na ulici tvár s výrazným nosom, málokedy odoláme tomu, aby sme sa nepokochali. To je ale fafák, čo? Kde? Fakt! Ako kľučka od blázinca! Na takej skobe by sa dalo aj obesiť.
Prirodzení v spoločnosti
Nos je naozaj pozoruhodne ostro sledovaná časť tela. Možno to spôsobuje to, že je na takom viditeľnom mieste a pritom je taký bezbranný. Veď keď sa chce hoci len vysmrkať, potrebuje na to obe naše ruky. Nos sa dá do niečoho strkať, môže doň napršať, občas býva fajnový, citlivý, vyberavý, zvedavý, dá sa za ním ísť. Ak máme nos na peniaze, možno vďaka nemu zbohatnúť, ak však máme nos na trapasy, môžeme aj dostať po nose. Žiadnemu horenosovi z nosa neodhryznú, ak si občas dá do nosa.
S týmto frazeologickým exkurzom slovenčiny by sa dalo hrať ešte dlho, no matematické spriemerovanie výsledkov by napriek bohatosti zozbieraného materiálu, odrážajúcej bohatstvo foriem a funkcií nosa prinieslo jeden úplne normálny nos. Ani dlhý, ani krátky, ani malý, ani veľký. Prosto nos, akých je na svete drvivá väčšina. V tejto pomocnej definícii je ukrytá podstata normálnosti. Všednosti. Obyčajnosti. V tom najlepšom slova zmysle. Veď kto už by chcel mať nos, ktorý by sa jemu samému za hmlistého počasia strácal v nedohľadne? Okrem Cyrana nikto, a ani on tým svojím nebol dvakrát nadšený. Mať normálny nos je normálne.
Často a radi sa vyjadrujeme k tomu, čo je normálne. Prirodzené. Slušné. Samozrejme, pokiaľ ide o iných. Často a radi riešime iných, len aby sme sa nemuseli zaoberať sebou. Sami sa pritom považujeme za etalón normálnosti, prirodzenosti a slušnosti úplne samozrejme. Pokiaľ ide o politiku, mieru tolerancie k týmto javom máme nastavenú voľnejšie úplne automaticky. Je to paradox, ale zďaleka nie najpozoruhodnejší medzi našimi postojmi k voleným zástupcom.
Čo teda považujeme za normálne? Pozdraviť staršieho, podržať dvere dáme, dodržiavať dopravné predpisy vrátane používania bezpečnostných pásov, triedenie odpadu, šetrenie vodou, platenie daní, nájomného, splátok hypoték. V zásade je všetko toto a tisíc ďalších otravných činností normálne, prirodzené, slušné a väčšinou aj otravné. Napriek tomu to podstupuje väčšina ľudí. Samozrejme a pravidelne. Ale nesúďme, aby sme neboli súdení.
Facka v parlamente
Vychádza mi to tak, že normálny nos je taký, ktorý príliš netrčí, normálne správanie je také, ktorého pôvodca dennodenne a dobrovoľne pácha tisíc násilností na sebe samom len preto, aby sa s ním vôbec dalo žiť.
Možno nie som celkom normálny, nakoniec ani môj nos nie je, skôr je to taký nespokojný rypák, než nejaký pršinos, ale nezdá sa mi normálne, keď sa niekto z verejných činiteľov správa tak, že keby bol súkromnou osobou, tak by mu prvý verejný činiteľ, ktorý by sa vyskytol nablízku, udelil výchovnú prednášku.
Povedzme keby sa pobili deti pred školou, tak aj ten posledný náhradník náhradníka v doplnkovom zbore náhradníkov by si považoval za povinnosť zoširoka pohovoriť o kultúrnosti, slušnosti a zdravom rozume, s ktorými oveľa ďalej zájdeš. Smerujem k tomu, či je normálne, že v našom parlamente padla facka. Som v pokušení napísať, že je úplne jedno komu a od koho, ale uvedomujem si, že to celkom jedno nie je.
Ale rodové aspekty dajme bokom, veď ešte som nevidel chlapa, ktorý by sa pobil preto, že niekto o ňom napísal, že je Anča. Možno preto, že chlapi, ktorí riešia veci fackou, nezvyknú veľa čítať. Z toho mi teda nutne vychádza, že taká Anča je potom chrapúň. Facka do komunikačnej výbavy normálneho človeka dnes už jednoducho nepatrí. A už vyššie sme si povedali, že normálny človek je vlastne to isté, čo slušný.
Je to človek, ktorý v dospelom veku sám od seba a celkom prirodzene neprekračuje pravidlá. A už vôbec nie tie nepísané. Z tohto pohľadu by v parlamente mal sedieť vlastne výkvet normálnosti. Bolo by to pekné, keby to nebol paradox. Oveľa horšie však je to, že je to zároveň v príkrom nesúlade so skutočnosťou. U niektorých našich poslancov je pojem normálnosť (v zmysle slušnosť) doslova nezlučiteľný so životom.
V múzeu kuriozít
Jednoduchou logickou operáciou môžeme dospieť k záveru, ktorý hovorí, že ak ten, kto fackuje iného z nedostatku iných argumentov, nie je normálny, je nenormálny. A taký nepatrí do parlamentu, nanajvýš do múzea kuriozít. V Kremnici priatelia humoristi pred rokmi založili tradíciu zvečňovania výnimočných nosov. V uličke nosov sa v bronze lesknú sympatické fafáky sympatických osobností. Visia tam aj preto, lebo svojich čitateľov, rozhlasových poslucháčov a televíznych divákov nikdy nevodili za nos.
Nebolo by od veci cestou k parlamentu tiež zriadiť takú uličku. Namiesto plakiet s nosmi by ju však lemovali do bronzu odliate prehrešky volených zástupcov ľudu proti slušnosti. A na zasadania by všetci chodili povinne touto uličkou hanby. Nech ich hanba prefacká. Veď prečo by sa mali vedieť hanbiť iba normálni ľudia?