v Japonsku vynikajúco predáva.
Hoci ma jeho čítanie až tak nenadchýna ako iné jeho úžasné diela, aj tak v ňom nachádzam množstvo zaujímavých epizód. Patrí medzi ne osud otca jedného z protagonistov románu, chlapca menom Tengo. Tengov otec pracuje ako vyberač poplatkov pre NHK, čiže Nippon Hoso Kyokai, čo je verejné vysielanie rozhlasu a televízie (ktoré sú zlúčené) financované iba z poplatkov odberateľov, bez televíznej reklamy. Tak, ako funguje BBC v Anglicku.
Otec často berie svojho malého syna Tenga na nedeľné pochôdzky mesta, keď vyberá poplatky za príjem vysielania. Ak obyvatelia odmietajú zaplatiť, otec s pokojom v hlase použije frázu, ktorú sa naučil naspamäť z manuálu: „Kradnutie signálu nie je legálne. Nie je to nič iné, ako ukradnúť peniaze alebo vec. Nemyslíte?“
Nedeľné pochôdzky so synom majú svoje dôvody. Jednak, že v nedeľu sú klienti väčšinou doma, a tiež, že keď vidia vyberača s malým dieťaťom, ťažšie odmietnu zaplatiť. Zohrávať takúto nevďačnú úlohu sa stalo Tengovou životnou traumou. O tom píše Murakami.
Nedeľné rána mnohých mladých ľudí v Japonsku, lebo to sú obyčajne neplatiči, sú často poznačené návštevami vyberačov poplatkov. Občas ani nepovedia, že sú z NHK, až kým neotvoria dvere. Istý môj známy to napríklad vyriešil tak, že zrušil na svojom televízore príjem signálu NHK, aby nemusel platiť.
