Grigorij Mesežnikov vo svojom článku Pravidlá hry, tajné hlasovanie a verejná politika kritizoval inštitút tajnej voľby v parlamente. Tajné voľby sú však aj skúškou kvality straníckych centrál. Nestačí, ak chcú niečo poslancom prikázať, musia ich presvedčiť.
V novembri 1989 sme presadzovali právo na tajné voľby nielen pre občanov. Veď tí ho aj vtedy formálne mali, len sa ho báli využiť. V každej volebnej miestnosti bola aj vtedy plenta, zdrvujúca väčšina voličov však radšej za ňu nešla.
My sme žiadali a zaviedli tajné voľby všetkých verejných činiteľov na všetkých úrovniach, pretože dovtedy sa u nás všade volili aklamatívne, na návrh straníckeho orgánu, čo bola číra formalita. Koho navrhli, ten pod prísnou verejnou kontrolou priebehu volieb daným orgánom automaticky prešiel. Nijaký občiansky kandidát, neschválený straníckym orgánom, v tomto systéme verejných volieb nemal šancu na zvolenie.
Taká je naša historická skúsenosť s verejnými a tajnými voľbami, ktorú západné demokracie zrejme nemajú a ktorá mätie tých, čo ju s nami neprežili. Tu bola potrebná zvláštna občianska odvaha tak na využitie práva na tajnú voľbu za plentou, ako aj na vyjadrenie svojho nesúhlasného názoru vo voľbe verejnej.
Dnes tu však už máme demokraciu, kde totalitná vláda jednej strany bola nahradená partokratickým systémom pluralitnej demokracie. Je podstatne lepší, ale nie je ani zďaleka dokonalý. Kto chce byť poslancom, musí sa dostať na kandidačnú listinu politickej strany a cez ňu do parlamentu ako jej predstaviteľ.
Test straníckych centrál
Tajné voľby v ňom ho nechránia pred jeho voličmi, lebo sú len zlomkom voči jeho prezentácii vo verejných voľbách a v iných činnostiach, ktorými sa v parlamente prejavuje. Určite však poslancov chránia „pred ich vlastnými stranami, ktoré ich kandidovali vo voľbách".
A je to dôležité, lebo len tajné voľby im umožňujú preukázať, nakoľko je ich nezávislé poslanecké svedomie v zhode so straníckou líniou, ktorej presadzovanie sa od nich vyžaduje.
Tajné voľby bránia straníckym centrálam, aby zo svojich poslancov urobili poslušné stádo, ktoré je pod ich permanentnou kontrolou. Keď ich chcú k niečomu primať, musia ich pre to získať, presvedčiť, nestačí im prikázať. Tajné voľby preto zostávajú i trvalou nočnou morou straníckych centrál, skúškou ich kvality.
