Jeden si myslí, že deti treba väčšmi zaťažiť, iný zas, že sú deti preťažené. Jeden by chcel tri povinné cudzie jazyky, druhému by stačil jeden. Tretí by chcel povinnú nie angličtinu, ale nemčinu, štvrtý by prijal menej náročnú biológiu, chémiu a fyziku, i
Posledný večer pred vianočnými prázdninami sme sa viacerí rodičia stretli na oslave narodenín dcérinho spolužiaka. Koniec večierka bol ohlásený na piatu popoludní, no záverečná sa riadne posunula.
Dospelí prichádzajúci po deti najprv postávali pri dverách, deti kričali „ešte nie, ešte minútku", rodičia oslávenca boli pohostinní, a tak ľudia, ktorí sa iba letmo poznajú z rodičovských združení, sedeli ešte o deviatej večer za improvizovaným okrúhlym stolom.
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
Od opatrných zdvorilostných fráz sa prešlo k otvorenému spoločnému diskutovaniu. O všeličom, no najmä o školskom systéme a výchove.
Každý porovnával svoje detstvo s detstvom svojho dieťaťa, svoju školu s dnešnou školou. Jeden si myslí, že deti treba väčšmi zaťažiť, iný zas, že sú deti preťažené. Jeden by chcel tri povinné cudzie jazyky, druhému by stačil jeden. Tretí by chcel povinnú nie angličtinu, ale nemčinu, štvrtý by prijal menej náročnú biológiu, chémiu a fyziku, iný väčší dôraz na tréning porozumenia slovenskému textu. Pre toho bolo zbytočné to, pre iného ono.
Odrazu sa jedna tvár obrátila na mňa s otázkou, aký zmysel má učiť deti niektoré zložité jazykové javy, keď im jednak nerozumejú, jednak ich nikdy v živote nebudú potrebovať: „Napríklad syntax - zhoda, väzba, primkýnanie, bifľovali sme sa to, no nikdy som to na nič nepotreboval, úplná zbytočnosť."
