Priateľ František Guldan minule opísal, ako žalostne to u nás vyzerá: spustnuté pamiatky i lesy, drahota za energie, neexistujúce kultúrne časopisy, klam, zlodejstvo, korupcia. „Z jednej strany sme na konci Európy, z druhej na chvoste širokorozchodnej. Niet sily, ktorú by cesta k opaku menovaného vôbec zaujímala.“ Nepolemizujem s ním – minulý týždeň som však zažil niečo iné. Volalo sa to Globsec.
Na medzinárodné fórum o otázkach bezpečnosti sa prihlásilo 700 účastníkov a 70 novinárov. Dozvuky desiatich nočných debát sa natiahli až do druhého dňa, keďže nie je bežné vypočuť si necenzurované názory známych expertov z univerzít, think-tankov i vládnych štruktúr a prípadne s nimi aj polemizovať. Politici a diplomati popri diskusiách mali priestor aj na to, čomu sa hovorí „koridorová diplomacia“: takýchto stretnutí sa uskutočnilo vyše štyridsať.
Bratislava sa na pár dní stala miestom, kde sa spoluutvára euroatlantické zahraničné myslenie i politika štátov z blízkeho či vzdialenejšieho susedstva EÚ. Globsec dnes patrí medzi päť najväčších konferencií v Európe a Severnej Amerike. Jednou črtou sa však od nich líši – nadpriemerným výskytom mladších tvárí.
V pozadí podujatia stojí výrazná generácia, ktorá vzišla z Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a z mimovládnej organizácie Euroatlantické centrum. To doteraz pôsobí, pričom jeho predstavitelia sa presadili aj inde: v bratislavskom Centre severoamerických štúdií a Slovenskej atlantickej komisii, hlavnej organizátorke Globsecu.
