Správy a názory o sčítavaní obyvateľstva na Slovensku, ktoré sa už dlhšie objavujú v médiách, sa mi najmä na stránkach SME zdajú príliš jednostranné. Verejnosť už bola ovplyvňovaná viacerými polopravdami či účelovými argumentmi. Nemá zmysel ich všetky rozoberať.
Pozrime sa aspoň na argument hlavný, takpovediac kardinálny. A to, že sčítanie nie je anonymné, respektíve nie je dostatočne anonymné, lebo niektorí pracovníci Štatistického úradu sa môžu dostať k „citlivým údajom“ o občanovi prostredníctvom nalepovaného náhodného čísla - identifikátora. A zneužiť ich. Naposledy sa s takýmto náhlym hnutím mysle vytasil už pridlho nadsluhujúci šéf Úradu na ochranu osobných údajov Gyula Veszelei, nominant SMK.
Česi chcú aj rodné číslo
Azda sa zhodneme, že spôsob sčítania pri použití identifikátora zaručuje veľkú mieru anonymity. Určite neporovnateľne väčšiu, ako keby sa sčítacie hárky vypĺňali neanonymne. Ponechajme teraz bokom skutočnosť, že štatistici sú pri spracúvaní údajov viazaní zákonnou mlčanlivosťou. Nechajme bokom, že spracovanie výsledkov má zmysel len a výlučne v celej ich mase, a nie individuálne.
Ponechajme bokom, že požadované údaje vôbec nemajú dôverný charakter a sú beztak roztrúsené po najrôznejších databázach štátnych aj súkromných inštitúcií a podnikov, ktoré však nie je nateraz nikto schopný kompatibilne prepojiť. Preto sa musí robiť sčítanie ako jednorazová akcia. A to nielen u nás, ale aj v oveľa vyspelejších štátoch. V celej Európskej únii.
Všimnime si teda, čo zamlčujú tí, ktorí sa pokúšajú spochybniť a či rovno zmariť sčítanie argumentom, že nie je spoľahlivo anonymné. Nehovoria, že v mnohých krajinách Európy nie sú údaje v dotazníkoch anonymné vôbec. Sú, naopak, adresné.
A pritom otázky tam často idú do oveľa väčších podrobností a majú oveľa dôvernejší charakter ako tieto naše na Slovensku. A nijakému tamojšiemu ochrancovi údajov a už vôbec nie tamojšiemu ministrovi vnútra nenapadne preto sčítanie spochybňovať. Takže: ako je to s anonymitou inde?
