Po reakcii predsedu parlamentu a predsedu ústavnoprávneho výboru, ako aj po opätovnom prečítaní vlastného článku si sypem popol na hlavu. Dve vety v ňom očividne nie sú presné, za desiatkami ostatných si stojím. Vrátane tej podstatnej, že koaličný návrh nemôže alebo by nemal byť uprednostnený iba preto, lebo je koaličný.
Zákon-nezákon
Je naozaj jasnejšie ako slnko, že predseda parlamentu nemôže vyradiť z programu schôdze návrh zákona, ktorý už parlament posunul do druhého čítania.
Podstata však je a tým spresňujem pôvodný text, že tak, ako Richard Sulík nezaradil do programu májovej schôdze štyri poslanecké návrhy, nemal z totožných dôvodov zaradiť do programu marcovej schôdze vládny návrh. Rovnako nespĺňal zákonnú požiadavku a ako uvádza pán predseda, on predsa dôsledne dodržiava rokovací poriadok.
Jeho argumentácia, že parlament môže hlasovaním zaradiť do programu aj návrhy, ktoré sú v rozpore so zákonom, je tristná. Najmä keď pritom dôvodí rozhodnutím Ústavného súdu, ktoré to vôbec v tomto zmysle nehovorí a jeho podstata je úplne o niečom inom.
Presvedčenie Richarda Sulíka, že parlamentná väčšina môže všetko vrátane jeho návrhu na riešenie systémom zákonnezákon, nie je ojedinelé, čo však neznamená, že je aj správne. Ústavný súd od svojho vzniku už urobil všelijaké kotrmelce, ale zatiaľ nevyhlásil, že z bezprávia vzniká právo, ako sa to snaží predseda parlamentu interpretovať. Popol na hlavu nečakám.
