Dôležitejšie než postaviť pred súd niektorého z aktérov kauzy Gorila je pre Slovensko nastaviť pravidlá tak, aby sa dnešným Gorilám podarilo zabrániť.
Keď na webe sme.sk vyšla moja recenzia knihy Toma Nicholsona Gorila (Smutný Phil Marlowe na love goríl 2. augusta), reakcie diskutérov sa delili na dve hlavné skupiny. Jedna s uspokojením písala, že sa jej potvrdzuje, že Nicholson ako novinár za nič nestojí a kniha tiež nie („pri jeho príslovečnej povrchnosti ... mu nič iné ako literárna fabulácia neostáva“).
Druhá polovica ho bránila proti kritike, pretože je to odvážny pátrací reportér („Tom si zasluhuje rešpekt ... urobil pre Slovensko viac než sami Slováci“).
Ak som slovenských čitateľov takto zmiatol, zrejme som sa nevyjadril dobre: to prvé som totiž netvrdil a to druhé nespochybňujem. Skúsim to ešte raz a inak. Čo sa týka prípadu Gorila, v niečom som o dosť skeptickejší než Tom Nicholson. Ale v niečom oveľa optimistickejší.
Aj Al Capone skončil na daniach
Skepsa sa týka možnosti, že by sa kauza skončila odsúdením hlavných postáv. Je to, žiaľ, stará kauza, kde vyšetrovatelia a tajná služba neurobili dosť - z dôvodov opísaných Nicholsonom - hneď na začiatku, v rokoch 2005 až 2006. Terajší vyšetrovací tím už skúma vychladnuté stopy v rozšliapanom teréne.
Pôvodné odpočúvania (ak sa originálne nahrávky ešte vôbec nájdu) sú právne sporné: v Nicholsonovej knihe analytik tajnej služby po prvý raz priznal, že SIS na začiatku oklamala súd - na odpočúvanie uviedla dôvody vycucané z prsta. Niektoré transakcie, o ktorých sa hovorí v odpočúvaniach, nakoniec neprebehli; iné sa uskutočnili inak; po iných sa šesť rokov usilovne zahladzujú stopy.
Netvrdím, že polícia už nemôže zistiť nič. Koniec koncov, podľa nahrávok mali Jaroslav Haščák z Penty, Anna Bubeníková z FNM a vtedajší minister Jirko Malchárek diskutovať o úplatkoch a ich legalizácii. Keby som bol vyšetrovateľom, skúsil by som to cez daňové priznania hlavných postáv Gorily.
Neviem, aké sú premlčacie lehoty v slovenskom daňovom práve, ale vyšetrovací tím by mal úzko spolupracovať s finančným úradom. Vo februári vtedajší minister vnútra Daniel Lipšic oznámil, že Privat Banka zo skupiny Penta neoznámila v rokoch 2009 a 2010 finančnej polícii 248 neobvyklých operácií (dostala za to pokutu 15tisíc eur). Pranie špinavých peňazí tiež nie je zlý smer preverovania.
Nicholson verí, že sa podarí uloviť nejakú poriadnu gorilu. To iste môže mať psychologický efekt. Niektorými českými poslancami viditeľne otriaslo, keď v júni vstúpil do parlamentu - v sprievode policajnej eskorty - ich dlhoročný kolega David Rath, toho času vo väzbe pre podozrenie z prijatia úplatku.
Kultúra pravidiel
Ale s potláčaním korupcie je to ako s potláčaním drog. Represia má svoj odstrašujúci význam, ale zásadnú zmenu prináša prevencia. O nej hovorí Nicholson príliš málo.
Nicholson považuje za zásadný problém politických nominantov v štátnych či pološtátnych podnikoch. Mne sa zdá dôležitejšie nastaviť pre nich pravidlá. Výborné návrhy v tomto smere predkladá Transparency International v čerstvo vydanej štúdii s názvom Slovenské štátne firmy: netransparentné a spolitizované.
Napríklad: zaviesť pre štátne či mestské firmy merateľné kritériá výkonnosti, manažérov vyberať v otvorených konkurzoch, povinne zverejňovať manažérske zmluvy a regulovať výšku odmien, prijať v týchto firmách etické kódexy (samozrejme, za predpokladu, že to nebude pár papierov uložených do archívu, ale že sa budú reálne vymáhať).
Nicholson nevidí rozdiel medzi Mečiarom a Dzurindom, čo mi pripadá ako podivná slepota. Mečiarovskú éru charakterizovali chrapúnska svojvôla, chaos a mocenské „urvi si, čo môžeš“. Vlády Mikuláša Dzurindu a najmä Ivety Radičovej mali pre Slovensko zásadný význam v tom, že zavádzali kultúru pravidiel (áno, o Dzurindovom neznesiteľne nafúknutom egu viem, i o korupčnom odére okolo SDKÚ, ale napriek tomu táto éra dostala Slovensko z Východu na Západ).
Niektoré zmeny, ktoré presadil Radičovej kabinet, Slovensko dodnes nedocenilo: najmä zverejňovania zmlúv, rozsudkov, otvorené konkurzy v justícii alebo systém hodnotenia práce polície. Nový minister vnútra už Spišiakov systém odpískal; aspoň v justícii je preto dôležité udržať čo najviac z dosiahnutých zmien.
Adrenalín nie je program
Keby som bol slovenským novinárom alebo občianskym aktivistom, vychádzal by som z toho, načo Gorila upozornila: napríklad akými spôsobmi sa v štátnych či mestských podnikoch kradne. V Nicholsonovej knihe je o tom reč na strane 76: ako sa zo Slovenských elektrární strácali peniaze prostredníctvom „mäkkých“ zákaziek typu preškolenie zamestnancov za sto miliónov Sk. Na takéto zmluvy má cenu sa pozrieť dôkladnejšie, ak chceme zabrániť dnešným Gorilám.
Jeden z čitateľov napísal: „Mne tá kniha úplne stačí na to, aby som si v ktorejkoľvek chvíli dvihol adrenalín a nezabudol, aká banda zlodejských ošípaných degraduje tento štát a tzv. demokraciu na ich vazalov.“
To je síce pochopiteľná reakcia, ale ako hovoril prvý slovenský prezident, rozčúlenie nie je program (mám, samozrejme, na mysli Tomáša Garrigue Masaryka, nie Michala Kováča). Ak sa nepretaví do niečoho pozitívneho, zostala by z Gorily skutočne len lacná droga na zdvíhanie adrenalínu.
Autor je redaktorom Lidových novín. Honoráru za článok sa vzdal v prospech konta Gorila Toma Nicholsona
