Hanbím sa ako súčasť akademickej komunity na Slovensku. Za stav morálky našej akademickej obce, za všetku tú neschopnosť zmeniť jej eróziu príliš malým počtom príliš slabých hlasov. Proti presile priemeru a podpriemeru podporovaného dlhodobo štátnou správou pod heslom „Egalité“.
Hanbím sa, lebo profesor Kusý má pravdu tvrdením, že v prípade podivne udeľovaných titulov ide primárne o zlyhanie danej vysokej školy. Hanbím sa aj za nedostatok sebareflexie, ktorej čerstvým príkladom je interview nota bene prezidenta Slovenskej rektorskej konferencie. Potrebuje niekto ešte rukolapnejší dôkaz o stave morálky v časti akademickej komunity, ako je toto interview?
Hanbím sa, lebo nie niekto z nás (česť výnimkám), ale komentátor denníka nám a verejnosti musel pripomenúť, že požiadavka dodržiavania akademických štandardov a základnej poctivosti je vlastne protisystémová. Lebo to, čo z kvality zostalo na Slovensku, je zúfalá menšina a systém je založený predovšetkým na falošnom rovnostárstve ako dôsledku masovosti. Pre zdravú spoločnosť je však nevyhnutné dodržiavanie pravidiel a morálnych princípov vo všetkých oblastiach, zvlášť v školstve a vede.
Aj dnes, rovnako ako pred 360 rokmi, v roku 1651, keď Tomas Hobbes vo svojom Leviathanovi napísal o postavení a úlohe univerzít toto: „Ak uznávame, že univerzity predstavujú žriedla občianskej a morálnej náuky, z ktorých kazatelia a vidiecka šľachta čerpajú svoju silu, aby ju šírili medzi ľud, mali by sme určite venovať mimoriadnu pozornosť tomu, aby tieto žriedla zostali čisté, nezakalené neznabožskými politikmi či ovplyvňované zlými duchmi.“
Treba len dúfať
Otázkou zostáva, či sme ako komunita, či celá spoločnosť schopní nápravy? Lebo tie známe zlyhania inštitúcií i dotknutých jednotlivcov sú zatiaľ individuálne. Zatiaľ! Treba len dúfať, že aj spomínané interview konečne otvorí oči všetkým tým, čo volajú po takzvaných „minimálnych“ celoštátnych kritériách.
Aké minimum budú dosahovať, ak je naša morálka taká, akú ukazujeme? Dnes nemožno čakať ani len poctivé a korektné prístupy, nieto kvalitu.
Uzákonenie akýchkoľvek minimálnych kritérií by legitimizovalo a legalizovalo práve to minimum, či skôr zápor morálky, čo sa dnes manifestuje. Konečne by sa splnil sen tých, ktorí na čele s prezidentom rektorskej konferencie šíria názory, že všetci sme si rovní. Na ich minimálnej úrovni. Lebo hrubým zavádzaním odbornej i laickej verejnosti sú výroky o diverzifikácii a kategorizácii vysokých škôl ako o slepej koľaji. I naďalej práve rozdielnosť vysokých škôl, ich diverzifikácia a kategorizácia podľa kvality ich výkonov sú hnacím motorom nielen ich rozvoja, ale aj rozvoja každej spoločnosti založenej na vedomostiach.
Zákonodarca mal jasnú predstavu
V USA je viac ako 3000 vysokých škôl. Z nich len 300 poskytuje PhD vzdelávanie a len tridsať z nich sú svetovo známe výskumné univerzity. Táto koncentrácia je zdrojom všetkých úspechov USA.
Aj u nás mal zákonodarca na mysli PhD štúdium ako vedeckú prípravu na pôsobenie vo výskume a vývoji. Zákon je v tomto úplne konkrétny: „Doktorandský študijný program ... sa zameriava na získanie poznatkov založených na súčasnom stave vedeckého a umeleckého poznania a najmä na vlastnom príspevku študenta k nemu, ktorý je výsledkom vedeckého bádania a samostatnej tvorivej činnosti v oblasti vedy alebo techniky (§54 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z.).“
Ak by niekto toto nepochopil, je ďalej text úplne presný: „Obhajobou dizertačnej práce sa ... preukazuje schopnosť a pripravenosť na samostatnú vedeckú a tvorivú činnosť v oblasti výskumu alebo vývoja, alebo na samostatnú teoretickú a tvorivú umeleckú činnosť (§54 ods. 14 zákona 131/2002 Z. z.).“
Chce niekto tvrdiť, že držitelia týchto titulov aktívne pôsobiaci v politike či v biznise vykonávajú samostatnú vedeckú a tvorivú činnosť v oblasti výskumu alebo vývoja, alebo samostatnú teoretickú a tvorivú umeleckú činnosť? Alebo len zatúžili ako straky po ďalšej „trblietavej“ ozdobe, ktorá by im v ich vlastných očiach pozdvihla spoločenský status? Na toto sa prepožičali niektoré vysoké školy? Hanbím sa!
(Autor je prorektor Univerzity Komenského)
Autor: Ivan Ostrovský
