Gruzínsko je dobrým príkladom toho, ako ťažko sa v susedstve či vo sfére vplyvu Ruska robí demokracia. A tiež toho, ako ťažko sa hľadajú demokrati tam, kde demokracia nemá žiadnu významnejšiu tradíciu. Prípadne, ako rýchlo sa aj pôvodní demokrati opotrebujú a prestanú byť demokratmi.
Je skoro jedno, či je nahrávka z gruzínskeho väzenia o mučení väzňov pravá, alebo je to podvrh podstrčený ruskými agentmi, ako tvrdí súčasný gruzínsky prezident.
Saakašvili už dlhšie vládne tak, že sa dá pokojne uveriť, že je nahrávka pravá - zodpovedá totiž spôsobu, ako zaobchádza so svojimi kritikmi a ako sa snaží udržať pri moci.
Jeho metódy neospravedlňuje ani mimoriadne ťažká situácia, v ktorej sa nachádza - čelí obrovskému tlaku Moskvy, ktorý má asi rozhodujúcu úlohu v tom, že sa gruzínska ekonomika od prezidentovho nástupu k moci nedokáže rozvíjať a že sú Gruzínci nespokojní so svojou situáciou.
Mierne povedané, nenaplnila sa ani nádej gruzínskych demokratov na účinnú pomoc Západu - ten sa na ňu nikdy neodhodlal pre naivné ilúzie, že si tým udrží lepšie vzťahy s Ruskom.
Najväčší problém je však minimálna nádej, že by sa Saakašviliho pádom niečo zmenilo k lepšiemu. Aspoň vo veci demokracie. O jeho protivníkovi zatiaľ vieme len to, že je veľmi bohatý a že za ním stojí Moskva.
Jeho víťazstvo môže priniesť dočasné zlepšenie ekonomiky, ak poľaví ruský tlak. Ale žeby Moskva podporovala niekoho, kto chce doma viac demokracie, je mimo reality. Každý krok smerom k demokracii a väčšej slobode znamená skôr či neskôr zákonite krok smerom od súčasného Ruska a nikto to nevie tak dobre ako vládcovia Moskvy.
