PETER BREINER na košickom koncerte ocenil, že dirigent býva otočený k orchestru a nie k publiku.
Predminulú sobotu ste dirigovali na otváracom koncerte EHMK v Košiciach. Čo si o tomto podujatí myslíte?
Som v konflikte záujmov. S projektom som bol spojený dosť dlho. Keď sa o to Košice uchádzali, organizátori ma oslovili, aby som bol v prípravnom tíme. Súhlasil som, pretože mám ku Košiciam blízky vzťah. Okrem verbálnej podpory som vypracoval dosť ojedinelý hudobný projekt. Potom došlo k personálnym zmenám a usúdilo sa, že na projekt už niet času.
Nakoniec ste však vystúpili.
S účasťou na otváracom koncerte som spočiatku nie veľmi súhlasil, pretože sa mi to zdalo ako mrhanie mojimi zdrojmi prísť na taký krátky čas z New Yorku. Ale keďže sme sa dohodli, že budeme hrať aj s chlapcami z Trianga, čo robím veľmi rád, povedal som si, že to urobím. Dosť dlho trvalo, kým sa vykryštalizovala finálna podoba koncertu. Nevedel som z organizátorov dostať, kto na ňom bude hrať a pre koho. Len niekoľko týždňov či dní pred koncertom som sa dozvedel všetky odpovede na otázky, ktoré som mal.
Ako sa vám dirigovalo s Ficom za chrbtom?
Bol som rád, že historicky sa úloha dirigenta vyvinula tak, že stojí celý čas chrbtom.
Myslíte si, že takéto koncerty majú zmysel?
Neporozumel som tomu. Väčšina prítomných ľudí je tam preto, že tam musia byť a veľmi netušia, čo sa vlastne deje. Je to protokolárny koncert, čo je pravdepodobne nevyhnutnou súčasťou takéhoto podujatia, ale zmysel v tom nie som schopný uvidieť. Fakt, že slovenská vláda dostala do hlavy Veni akadémiu so skladbou Maťka Burlasa, je pozoruhodný úspech hudobnej dramaturgie. Dúfam, že budú nejaké zábery z publika. Alebo aj z orchestra, predtým než vytiahli oponu.
Peter Breiner začína blogovať pre SME: Čo sa tu deje?
- viac na komentare.sme.sk/breiner
Páčili sa vám prejavy?
Odišiel som, pretože malo nasledovať päť prejavov ľudí, v mentálnej výbave ktorých nie je hovoriť čokoľvek relevantné či zmysluplné. Alebo aspoň čiastočne pravdivé.
Celkovo, má podľa vás EHMK nejaký význam? Pritiahne aspoň ľudí?
Európske peniaze sa premrhajú na množstvo iných nezmyselných vecí. Minimálne prinesie projekt do Košíc ľudí a podujatia, ktoré by sa tam inak nevyskytli, a to určite zanechá stopy na ľuďoch i na priestore. Povedomie sa zvýšilo, ale či to pritiahne návštevníkov, je otázka. Miestami sa mi to zdalo absurdné a nepomohla tomu ani dramaturgicko-koncepčná bezradnosť vedenia. Podujatie musí mať najprv nejaký základný obsah, aby sme mu mohli dávať ironický náboj či metavýznamy, inak sa to nedá pochopiť. Nepomohlo ani to, že PR výstupy predstaviteľov EHMK miestami vyzerali ako sabotáž. Vrhnutie veľkej kopy peňazí na miesto, kde sa nikdy nevyskytovali, s ľuďmi, ktorí nič podobné dovtedy nerobili, asi musí vyústiť do istej bezradnosti, napriek nadšeniu a tvrdej práci výkonnej časti tímu.
V súčasnosti žijete Slovenskými tancami. Ako vlastne vznikli?
Zo začiatku to nebol projekt, ktorý by mal veľké ambície. Začal som to písať, keď som aranžoval pre London Symphony Orchestra Brahmsove Uhorské tance. Tancov v symfonickej verzii, založených na ľudových témach a motívoch, je v hudobných dejinách množstvo – uhorské, slovanské, nemecké, ruské, španielske... Povedal som si, že by to bol zaujímavý experiment – posunúť ich z tradície romantizovania národa do niečoho, čo je blízke začiatku 21. storočia. Oslovenie globálneho publika pomocou lokálnych zdrojov.
Kedy to nadobudlo väčšie rozmery?
Písal som to po kúskoch vo voľnom čase, z vnútorného popudu, bez toho, aby som rozmýšľal nad možnosťami uplatnenia. Občas som zahral nejaké výňatky na koncerte, menovite v Košiciach, pretože s košickou filharmóniou máme celoživotný, vzájomne sa vyživujúci vzťah. Iný rozmer to nadobudlo, keď som sa stretol s mladým newyorským filmárom Sashom Santiagom, ktorému sa ten koncept veľmi páči a začal do toho vnášať transmediálny rozmer a jeho veľké americké vízie. Vďaka tomu o projekte existuje slušné virtuálne aj reálne povedomie. Už som dostal ponuku od SND uviesť Slovenské tance v nasledujúcej sezóne ako balet. Od Miša Kaščáka som dostal ponuku, aby som to uviedol na Pohode a rovnako aj od festivalu Viva Musica!.
Len tie peniaze...
V súvislosti s miznúcim trhom s CD a s úplne novou realitou audio a video distribúcie sme sa rozhodli pre crowdsourcing. Dúfame, že popri tom, ako bude projekt exponovaný, začnú prúdiť aj príspevky.
Máte plán B, keby to nevyšlo? Napríklad veľkého sponzora?
Nie. Nepredpokladám, že po mojich vyjadreniach na adresu Tatrabanky a VÚB sa banky pohrnú sponzorovať čokoľvek, s čím mám do činenia. Ale ak nič iné, verejné predstavenia sú dobrou satisfakciou. Aj tak sme sa dostali niekam, kam veľa ľudí ešte vôbec nevykročilo a každým malinkým príspevkom sa blížime k cieľu.
Na nahrávku s londýnskym Royal Philharmonic Orchestra potrebujete vyše stotisíc. Aký je momentálny stav?
Sme pri piatich percentách.
Nebola kráľovská filharmónia príliš veľkým snom? Koľko by to stálo trebárs s Košičanmi?
Oveľa menej, ale napriek tomu, že mám s nimi vrelý pracovný vzťah, oproti Londýnčanom je to kvalitatívny rozdiel. Aj preto, že sú financie také rozdielne, si môžu kráľovskí filharmonici dovoliť iných hráčov, iné podmienky, iné nástroje... S kráľovskými filharmonikmi som už pracoval a aj ich značka vyzerá v globálnom meradle inak. Myslím si, že slovenské pesničky majú väčšiu šancu dostať sa do sveta cez Londýn ako cez Košice. Ak to robíme ako idealistický projekt, budeme sa to snažiť urobiť najlepším možným spôsobom s najlepšími ľuďmi.
V čom počuť rozdiel? Zachytí to aj laik?
Aj laik. Začína sa to kvalitou zvuku a špičkovými nástrojmi, ktoré si človek so 400 eurami na mesiac v košickej filharmónii nemôže nijako dovoliť. Rozdiel je aj v postoji. Inak hrá človek, ktorý je nútený, potom, čo odohral v orchestri, ešte učiť a robiť ešte tretí džob, aby vôbec uživil rodinu, a inak človek, ktorému nejde o prežitie.
Ako sú na tom slovenské orchestre?
Tak ako zvyšok Slovenska. Priemerný muzikant sa prácou v orchestri neuživí. Slovenská filharmónia je na tom marginálne lepšie, ale je to podobný horizont.
Ste klavirista, skladateľ, aranžér, dirigent. Čomu v posledných rokoch venujete viac času?
To sa vôbec nedá povedať. Keďže som sa vždy vyhýbal špecializácii, robím všetko. Na koncerte Trianga sme hrali aj moje tangové aranžmány a skladby a deň nato som dirigoval orchester, tiež vlastnú skladbu.
Tak aspoň na čo myslíte, že máte najväčší talent?
Neviem, podľa mňa je to všetko jedna práca. Ja som jednoducho hudobník. Viem, že dnes musí byť na všetko špecialista, ale pred nie takým dlhým časom nebolo nič mimoriadne, keď jeden hudobník – od Mozarta po Bernsteina – robil všetko.
Ale predsa: VŠMU ste absolvovali symfóniou. Nie je to rozmieňanie na drobné?
Pre mňa aranžovanie nie je nič nižšie a okrem toho komponujem stále. V novembri mám v Košiciach dve premiéry, občas sa moje skladby vynoria v rádiách a na koncertných pódiách, takže nemám pocit, že by som sa spreneveril. Už v puberte na konzervatóriu som sa nevedel rozhodnúť, či študujem klavír, bicie, dirigovanie alebo skladbu. Celý deň som žil hudbou a bolo mi jedno, či práve hrám v opere na tympan, v dychovke na veľký bubon alebo niečo aranžujem.
Dá sa dobre zaranžovať aj zlá skladba?
Dá. Ide o hĺbku aranžérskeho vplyvu. Niekedy z pôvodnej veci zostane len časť melódie a zmením rytmus, harmóniu, všetko. Ak je to dobrá vec, snažím sa, aby som príliš veľa svojho nevnášal.
Ako vznikli vaše známe barokové úpravy skladieb Beatles?
To bolo niekedy v polovici osemdesiatych rokov. Pôvodný nápad patril Bohdanovi Warchalovi, bývalému vedúcemu Slovenského komorného orchestra. Mali to byť úpravy pesničiek, aby mali prídavkové číslo na koncert. Upravil som päť pesničiek a on to rok sušil v skrini. Tak som si to potom vypýtal naspäť a nahrali sme to neskôr s iným orchestrom. Dostalo sa to až do vydavateľstva EMI, ktoré sa rozhodlo vydať LP platňu. Tak som doaranžoval ďalších pätnásť pesničiek.
Ešte pred rokom 1989 ste pracovali aj s vydavateľstvom Naxos, s ktorým ste dodnes. Ako k tomu došlo?
Naxos sa vtedy ešte volal Pacific Music alebo tak nejako... Bol to malý hongkonský label, ktorý hľadal vo východnej Európe lacné orchestre. Už som pracoval na voľnej nohe ako producent pri nahrávaní a aranžér. Spolupráca sa začala tým, že som pre nich aranžoval nejaké malajzijské ľudové pesničky. Potom sa naša spolupráca neustále rozširovala, začal som pre nich aj dirigovať a hrať. Dnes ani v Naxose nikto nevie spočítať moje cédečká, ktoré potom ešte povychádzali v rôznych reedíciách a kompiláciách.
Ste v ich područí.
Mám to šťastie, že moja práca je mojím koníčkom a vždy som popri práci robil, čo som chcel, písal vlastné skladby, dirigoval koncerty. Spolupráca s Naxosom tvarovala moju kariéru a bol to pre mňa cestovný lístok, aby som sa mohol pracovne presunúť kamkoľvek.
Nebránili vám v tom komunisti?
Na začiatku to bolo ťažké, neustály boj, ale prišlo perestrojkové obdobie a moja práca prinášala socialistickému zriadeniu západné devízy.
Takže už ste neboli ani nepriateľský živel?
Keď ministerstvo kultúry usúdilo, že nie som vhodný na cestovanie, začal som cestovať cez ministerstvo zahraničného obchodu. Tam mali plán výkonov v oblasti devíz, ktorý bolo treba splniť.
Hovoríte, že ste skladateľ so sklonmi ku grafomanstvu. Ako sa vlastne začali vaše pravidelné Javorové listy?
Už si to nepamätám, len viem, že to podnietil Jano Kamenistý, keď som odchádzal do Kanady. To bola tuším ešte Smena na nedeľu.
Potom to bolo SME a Domino Fórum, osem rokov každý týždeň jeden článok plus občas celá strana filmových recenzií. Ako ste to stíhali?
Neviem. Vedel som, že každý štvrtok treba niečo poslať. Keď sa v ten týždeň niečo stalo, držal som si to v hlave alebo na papieri. A odchod do Kanady plus politická situácia na Slovensku v čase mečiarizmu – to som mohol písať do zbláznenia.
Po niekoľkoročnej prestávke ste začali písať do .týždňa a dnes opäť prispievate do SME. Myslíte si, že sa zmenil váš štýl písania?
Nejako sa musel zmeniť, ale ten základ – ironicko-sarkastický odstup – tam zostáva. To už asi zo seba nedám preč. Ja len dúfam, že sa zlepšil.
Asi by to chcelo hlbšiu analýzu, ale mne sa zdá, že sa stal menej veľkorysým a útočnejším.
Neviem. Z tohto hľadiska som to nikdy nehodnotil. Možno u niekoho prichádza s vekom zhovievavosť a u niekoho odchádza schopnosť kompromisov. Mne sa zdalo, že som bol proti celej mečiarovskej politike dosť ostrý.
To áno, ale tam to bolo s nepriateľmi jasné.
Keď dnes kritizujem ľudí, ktorí nie sú programovo nepriateľskí a píšem o veciach, o ktorých si myslím, že nie sú správne, je to možno znak schopnosti vidieť bez straníckych okuliarov, bez obmedzenosti vlastného východiska.
Pomáha vám v tom, že žijete inde, že nie ste zaangažovaný do toľkých vzťahov, ako keby ste zostali tu?
Určite. Práve tie vzťahy by mi znemožňovali byť otvoreným a priamym. Určite by som bral ohľady na to, že som zapojený do nejakých štruktúr a šetril by som ľudí viac. Takto na diaľku je to ako ovládanie bezpilotného lietadla. Sedím si doma v papučiach s diaľkovým ovládaním a strieľam teroristov v Afganistane.
Pre mnohých ste sa stali symbolom až militantného postoja proti náboženstvu.
Je to inštitúcia, ktorá napriek masovej rozšírenosti neprináša veľa dobrého. Nie som zameraný proti jednej organizovanej relígii, myslím, že som adekvátne k veľkosti nadelil viacerým. Ako to pekne povedal neurológ David Eaglemann, zakladateľ posibilizmu: Vieme príliš málo na to, aby sme boli ateisti, ale príliš veľa, aby sme ešte stále verili náboženstvu. Ak som občas militantný, je to reakcia na militantnú mediálnu evanjelizáciu, často používajúcu stupídne a nepravdivé argumenty, o ťahaní pánaboha do politiky ani nehovoriac.Povery o sile judeokresťanskej morálky vyvracajú nielen moderné výskumy, ale najmä štatistika. Opice bonobo sú empatickejšie ako priemerný príslušník akéhokoľvek vierovyznania a morálnejšie než akýkoľvek vedúci predstaviteľ. A pritom sa neprehlasujú za arbitrov morálky a božích tupcov a zástupcov.
Pre iných ste sa zrejme stali symbolom akejsi protislovenskosti.
Hlupáci, ktorí sprivatizovali ešte aj nacionalizmus a pohybujú sa medzi guľami Svätoplukovho koňa a slovenským prezidentom, ktorého si Hitler nevedel vynachváliť, to vidia tak. Je to hlúposť, ktorou sa nebudem zaoberať.
Vráťme sa pred rok 1989. Mali ste možnosť zostať vonku. Prečo ste neodišli vtedy?
Mal som brata, rodičov, mama bola učiteľka – pre nich by to malo automaticky následky. Už som mal nejaké skúsenosti s ministerstvom vnútra a keď som si predstavil, že všetci moji rodinní príslušníci, známi a priatelia by boli vystavení tomuto a horšiemu, odmietol som to. Intenzívne som začal pracovať na odchode okamžite po páde železnej opony. Nutkanie som mal dlho a polien pod nohami dosť.
V javorákoch ste veľakrát nadávali na miestny socializmus, politickú korektnosť, ale v podstate ste Kanadu chválili. Prečo ste sa potom po štrnástich rokoch presťahovali do New Yorku?
Po rokoch spolužitia s dcérou, ktorá skončila školu a išla pracovať do provincie Alberta, som sa ocitol v dome sám, čo nedávalo veľký zmysel. Uvedomil som si, že môžem ísť kamkoľvek a že New York, kde som sa párkrát ocitol, má príťažlivú energiu, kontakty a kultúrny život. Podal som žiadosť o zelenú kartu, ktorá bola vybavená tak rýchlo, že tomu nikto, vrátane mňa, nechcel uveriť. Život sa zdynamizoval aj pracovne, aj osobne. Je to ďalší level.
Mali ste obdobie, keď ste boli odstrihnutý od Slovenska?
Boli také dlhšie obdobia, keď som sem neprišiel, veľmi s nikým nehovoril, nikde nepísal. Nemal som pocit absencie. Teraz, so Slovenskými tancami, sa to asi zmení.
Dá sa vôbec odstrihnúť natrvalo?
Úplne nie. Kultúra vás formovala a človek si ju nesie, či chce, alebo nie. Sú ľudia, čo sa vedome odstrihli a odmietli akýkoľvek kontakt, ale aj keď si to človek neuvedomí, to, ako vidí svet, ako fungujú jeho interakcie, to si so sebou nesie z miesta, kde vyrastal a žil, najmä ak to bolo 35 rokov ako v mojom prípade.
V čom ste neamerický?
Myslím, že v tom istom, v čom som neslovenský. Podobní ľudia ako na Slovensku – naturalizovaní Američania – ma kritizujú, že som protiamerický, a posielajú ma na Slovensko. Moja genetická nespokojnosť s nespravodlivosťou je asi univerzálnejšia než akýkoľvek pocit príslušnosti – či už administratívnej, alebo kultúrnej.
Zmenilo sa tu niečo za dvadsaťjeden rokov k lepšiemu?
Konkrétne tento hotel je neuveriteľný: vyzerá tak ako kedysi, nechali tú patinu, ale je veľmi dobrý. Takže hotel Devín sa zmenil k lepšiemu. Namiesto baru, kde boli kurvy a veksláci, je fitnes a bazén.
A vnútorne?
Veci, ktoré zásadne nefungovali, dnes fungujú o čosi lepšie. Ale niečo ako keby tu zostalo zakonzervované. Mnohí ľudia sú ako zombies – energia, motivácia a chuť niečo urobiť je stále potlačená tým, že je ľahšie niečo ukradnúť. Prežiť za plat je stále viac ako niečo vymyslieť, byť tvorivý a ísť dopredu. Sklon k pohodlnejším riešeniam a vynaliezaniu zlodejských metód sa odovzdáva z generácie na generáciu ako hodnota. Základná morálka, ktorá u šimpanzov ešte ako-tak prežíva, ako keby tu nikdy ani neplatila. Stačí sa pozrieť, kto je generálny prokurátor, prezident, predseda vlády – sú vo funkciách vďaka demokratickým voľbám. Značná časť národa si myslí, že to, čo vyznávajú a uskutočňujú, je pozitívne. To nie je odsudok, to je štatistika.
V jednom rozhovore ste povedali, že máte sklony k libertariánstvu. Ako sa to prejavuje?
Keďže mám často z prvej či druhej ruky možnosť pozorovať dôsledky štátneho intervencionizmu, vidím, že štátne výsledky často hovoria v prospech slobodnejšieho riešenia. Môj spontánny odpor k autoritám ma priviedol k stanovisku, že to nie je optimálne riešenie. Ale potom k tomu pristúpi jeden problém: zbožné želanie, že človek je v jadre dobrý, je v rozpore s realitou. Moja skúsenosť je, že človek, ako náhle má tú možnosť nebyť dobrý, tak ju takmer okamžite využije. Keď sa dá toto všetko dohromady, výsledkom je postoj, ktorý som zaujal v posledných dvoch esejach. Napriek tomu, že ma všetci libertariáni roztrhali v zuboch, som vôbec nezaujímal pozíciu, že obhajujem štát ako zásadný kontrolný mechanizmus.
Tak napísali ste, že kde chýba zdravý rozum, treba štát.
Len posudzujem reálnu situáciu a zisťujem, že dôsledky slobody jednotlivca často nevedú k zodpovednosti, ale k opačnému pólu. Ak má človek možnosť zneužiť moc či postavenie, urobí to. Ak niekto vymyslí lepšiu možnosť kontroly nezodpovednosti jednotlivcov či skupín, som za. Ani Desatoro, Tóra či Korán to doteraz nejako nedosiahli.
Týmto môže argumentovať štát pri akomkoľvek svojom opatrení, ktoré zväčší jeho moc.
Veď preto som ani nevymyslel riešenie. Som z tejto situácie len bezradný. Celá momentálna kríza je dôsledkom osobnej nezodpovednosti jednotlivcov, ktorí mali slobodu robiť to, čo robili.
Odporcovia organizácií typu SOZA napríklad nechápu, prečo by mali platiť za hudbu na internete. Bránia vám tým, že si stiahnu vašu skladbu nelegálne v niečom?
Kradnú moje vlastníctvo.
Mali by sa slobodomyseľní umelci spájať so štátom pri vymáhaní peňazí?
Ja som viac-menej rezignoval. 25 z mojich cédečiek mám na webstránke na počúvanie úplne zadarmo. Aj Sasha prišiel s konceptom, že Slovenské tance budú vlastne zadarmo, nech si ľudia stiahnu, čo chcú. Už dnes sú na webstránke filmy a video/audio nahrávky, do ktorých sme hodne investovali, voľne k dispozícii.
Myslíte, že to vyjde?
Neviem, uvidíme. Kým neumieram od hladu, pristupuje k tomu faktor, že som rád, že to ľudia počúvajú. To je zadosťučinenie. Naxos vo svojej publikácii k 25. výročiu napísal, že som ich absolútna jednotka, čo sa týka ilegálneho sťahovania. Desiatky tisícov ilegálnych stránok.
Dôvod na hrdosť.
Je to čudné zadosťučinenie. Hrdý nie som, ale asi sa im to páči, čo je pre umelecký narcizmus dobre.
Čo musia hudobníci zmeniť?
Musíme robiť živé koncerty, kde sa vyberá vstupné, kde sa dajú predať pridružené artefakty. Alebo otvorenia hlavných miest kultúry. Prejsť na crowdsourcing. Dúfať, že poslucháči prídu na to, že nie je fér, aby mali niečo zadarmo. Veľmi pozitívne je, že ľudia, ktorí nám posielajú peniaze na Slovenské tance, taký pocit majú a hádam ho odovzdajú aj ďalej. A ktovie, o rok môže prísť ďalší technologický objav, ktorý všetko prevráti a opäť sa budeme len čudovať.
Kto vás v živote najviac ovplyvnil?
Mal som neuveriteľné šťastie na učiteľov. Bol zázrak, že som v komunistickej krajine takmer na každom kroku narazil na učiteľa kombinovaného s anjelom strážnym a mentorom. V Košiciach na konzervatóriu boli pedagógovia (Potemrová, Podprocký, Sáraz, Tichý, Kojanová...), schopní v dobe najprudšej normalizácie vytvoriť oázu zdravého rozumu a obrany prirodzených prejavov muzikality. My sme len matne tušili, že vonku zúri komunizmus. Požehnanie. V Bratislave bola taká oáza u Hanziho Albrechta na Kapitulskej. Tam sa zavreli dvere, rozprávalo, muzicírovalo a žilo sa, a komunizmus prestal existovať. Potom Franto Tugendlieb. Moja dcéra. To, že som na prijímačkách na vysokú stretol Vlada Godára a doteraz sme priatelia, je tiež veľké šťastie. A keďže čas je neúprosný, veľa ďalších sa stratilo.
Čo s vami urobil fakt, že ste boli zázračné dieťa?
Keď človek nemá vyvinuté kontrolné mechanizmy a ľudia vám začnú hovoriť, že ste mimoriadny a dajú vás v desiatich na strednú školu, spôsobí to istú mieru nepríjemnej arogancie. Je ťažké nevnímať sa výnimočne, keď vám to každý zdôrazňuje. A potom sa celý život musíte tej arogancie, márnomyseľnostia samoľúbosti zbavovať.
Ide to?
Už mávam aj dobré momenty.
Peter Breiner
Na klavír začal hrať ako štvorročný, študoval na konzervatóriu v Košiciach a na VŠMU v Bratislave. Krátko pracoval ako hudobný režisér v rozhlase, odvtedy je na voľnej nohe. Ako skladateľ, klavirista, aranžér a dirigent vydal takmer dve stovky cédečiek. Okrem iného zaranžoval hymny všetkých štátov sveta pre Olympijské hry v Aténach. Tvorí tiež filmovú hudbu. V roku 1992 emigroval do Kanady, v roku 2007 sa presťahoval do New Yorku. Spolupracoval s Milanom Markovičom na jeho rozhlasových i televíznych programoch, mal aj vlastný televízny program, ktorý však vedenie STV zrušilo. Už vyše dvadsať rokov píše články do slovenských novín.
