Píše Rado Ondřejíček,
publicista a autor knihy Homo asapiens
Pokiaľ ide o to, ako bude vyzerať budúcnosť, aké zásadné zmeny sa v nej odohrajú, priemer a masa, ktorá ho stvárňuje vo svete okolo, nemá prvoradú úlohu.
„Naša generácia nič nezmení,“ napísal Samo Marec a dodal, „prepáčte!“
Som od Sama o pár rokov starší, ale zasa nie o toľko, aby som bol z inej generácie. Presne tú prvú porevolučnú, tú čo sa práve začína ujímať vedúcich pozícií v spoločnosti a tú, v menej ktorej sa Samo už vopred ospravedlnil za predpokladané zlyhania pri premene tunajšieho kúsku sveta na kúsok zásadne lepší.
A tak ako často so Samom súhlasím, tentoraz sa môj musculus sternocleidomatiodeus zdráhal vykonať onen súhlasný pohyb hlavou zdola nahor a hneď nazad.
Aj keď som čítal dvakrát a pozorne, potreba ospravedlňovať sa za čokoľvek sa nedostavila. Očividne to s kolegom Samom, a ako som postrehol v diskusii, tak aj so stovkami iných ľudí, celé vnímame zásadne inak.
Že by som mal, v duchu jeho ilustračnej príhody, tráviť viac času načúvaním bedákaniu frustrovaných nacistov v nejakej otupnej krčme tesne pred záverečnou? Pri tejto predstave som začal radšej premýšľať o kurencoch.
Nečakáme priveľa?
Predstavme si všetky kurence narodené v priebehu jedného týždňa kdekoľvek na Slovensku. Od hromadných antibiotických veľkochov až po tie šťastlivé kusy z priestranných dedinských dvorov na úpätí Nízkych Tatier, od miliónov kusov predurčených na rýchle zaradenie sa do potravinového reťazca až po domáce kuriatka vychované v záplave kvalitnej organickej krmy.
