Píše Samuel Brečka z Akadémie médii
Miroslav Kusý vedel, že o ňom informujem ŠtB. Bolo to viac-menej verejné tajomstvo. Svojím informovaním som mu nemohol ublížiť, preto so mnou tajná služba prerušila spoluprácu.
V prvom rade chcem uviesť, že podtitulok článku „Učiteľ novinárov donášal eštebákom na chartistu Kusého“ je zavádzajúci, pretože v čase, o ktorom sa hovorí o takzvanom mojom donášaní, sa vzťahuje na čas, keď profesor Kusý chartistom nebol, pretože charta v tom čase ešte vôbec neexistovala.
Profesor Kusý bol v tom čase ešte bývalým komunistickým funkcionárom, ktorých po roku 1968 „odkladali“ do rôznych ústavov, aby tam prežívali takzvané najťažšie obdobie.
To bolo to obdobie, keď si oni potrebovali nahrádzať vysoké platy a my sme sa viacerí podpisovali pod jeho články a scenáre (pretože on nemohol publikovať), ktoré písal do Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie, na čo - keď sa to v istej chvíli prevalilo - doplatili vyhadzovom redaktori Slovenského rozhlasu. p. Chovanec a p. Mathe. Určite na to zabudol. Pamäť je už taká.
Určite zabudol
Rovnako potrebujem uviesť na správnu mieru, že Kusý vôbec nevedel o tom, že o ňom informujem ŠtB.
Ja naopak viem, že o tom vedelo takmer celé pracovisko a že to bolo viac-menej verejné tajomstvo.
Nielen on, ale aj jeho manželka veľmi dobre vedia, že keď Miro chcel mať nejaké tajné stretnutie, dohovorili sme sa, že budem „toho blba“ informovať, že bude u svojich svokrovcov pri Topoľčanoch. Sám som tam niekoľkokrát bol.
Rovnako eštebáci nevedeli, keď sme spolu chodili lyžovať na Chopok a bývali sme u mojich rodičov v Brezne, prípadne on u môjho brata, ktorý si dodnes spomína, ako skrýval Kusého pred eštebákmi. Určite na to zabudol. Pamäť je už taká.
Samozrejme, že udalosti, ktoré sa udiali pred štyridsiatimi rokmi, sa dajú zabudnúť.
Ale udalosť z roku 2007, keď Miro Kusý potvrdil Jánovi Čarnogurskému, že to bolo tak, ako to bolo, odrazu nemôže zabudnúť ani 81ročný profesor, samozrejme, ak nemá na to nejaké dôvody. Pamäť je už taká.
Trápna a smutná záležitosť
Chcel by som k celej záležitosti dodať, že v rokoch 1972-1976 sme s Mirom Kusým boli úprimní priatelia a strávili sme spolu množstvo príjemných chvíľ. Spolu sme popíjali a do lustra vykrikovali odkazy eštebákom. O sledovaní sme vždy hovorili otvorene.
Dodnes si pamätám na ráno, keď Miro prišiel do roboty s doskou, na ktorej bolo upevnené primitívne odpočúvacie zariadenie. Práve preto je pre mňa celá záležitosť skôr trápna a smutná a voči súčasnosti nepodstatná.
Viem, že doba bola zložitá a z dnešného hľadiska ťažko pochopiteľná. Napriek tomu sa zhodujem so štvrtkovým komentárom Mira Kusého - ktorý pôvodný článok v SME určite neinicioval - konštatovaním, že sme boli a naďalej zostávame dobrí priatelia.
Ak si to súdny človek zváži, tak do 1. mája 1976 som Mirovi Kusému nemohol ublížiť ani „za mak“ oproti tomu, čo už mal vtedy na krku. A už vôbec nie vo vzťahu k jeho neskoršiemu prenasledovaniu.
Ak si človek zváži, že ŠtB so mnou po troch mesiacoch prerušila spoluprácu, „pretože to k ničomu neviedlo“ a že v roku 1979 (nie 1989!) ma definitívne vyradila zo zoznamu spolupracovníkov a odložila do archívu, potom naozaj neviem, o čo vlastne teraz ide a komu to má slúžiť.
[content type="avizo-clanok" id="7044487" url-type="sme-article" title="Prečítajte si aj komentár Miroslava Kusého:"][/content]
Autor: Samuel Brečka
