Píše izraelský spisovateľ Etgar Keret.
Na Slovensku mu vychádza kniha Sedem dobrých rokov.
Pravda je, že prvý raz som si sadol, že napíšem tento článok, už pred niekoľkými týždňami. Traja izraelskí pubertiaci, ktorí sú dnes už pochovaní v zemi, sa vtedy ešte smiali, a 16-ročný palestínsky chlapec, ktorého obhorené telo je už tiež pochované v zemi, v tom čase istotne kdesi postával so svojimi kamarátmi.
Noviny Haarec si ten článok objednali pri príležitosti Izraelskej mierovej konferencie, ktorú organizovali. Na počesť tejto dôležitej udalosti napísal úchvatný kus Abu Mazen a dokonca aj americký prezident Barack Obama poslal srdcervúci text, takže som, samozrejme, i ja súhlasil, že niečo napíšem.
Veď predsa aj ja, tak ako všetci, už dlho túžim po mieri a počas tých niekoľkých pochmúrnych týždňov, keď sa zdalo, že mier je taký vzdialený ako nikdy predtým, neostalo už nič iné, len o ňom písať.
No keď som sa pokúšal niečo napísať, nebolo to ako v starých dobrých časoch, keď som dokázal vypľuť text rýchlosťou každé dva mesiace jeden text pre denníky, ktoré sa snažili svojim čitateľom vštepiť aspoň štipku nádeje o budúcnosti tohto regiónu. Keď som si k počítaču sadol tentoraz, nič ku mne neprichádzalo.
Čo len s tým mierom?
Na povrchu sa bezpečnostná situácia zdala stabilná, no keďže sa mierové rozhovory zrušili a zavládol všeobecný pocit zúfalstva, ktorý dokonca infikoval aj naivnú Ameriku, ktorá sa zjavne tiež vzdala myšlienky na diplomatické riešenie situácie v regióne, bolo jasné, že je len otázkou času, kedy dôjde k nejakému vražednému činu,po ktorom bude nasledovať ďalší, rovnako vražedný čin.
