Diskusia k článku: Prezidentka je optimistkou bez dôvodu

Optimizmus

Lepšie je mať optimizmus bez dôvodu, ako pesimizmus s dôvodom.

Nezovšeobecňujme, nehádžme všetkých

do jedného vreca, veď väčšina sudcov, prokurátorov i policajtov je poctivých, slušných, ktorí si plnia svoje povinnosti a majú našu dôveru. Nad týmito frázami sa musím len trpko usmiať, keď aj po tých „svinstvách“ (prepáčte, dovolil som si len použiť výraz štátnej tajomníčky Jankovskej) čo sa od zavraždenia Jána s Martinou na nás valia, po tom ako zo svojej praxe poznám policajné prostredie, tak sa stále chceme skryť za „dobrú väčšinu“, chceme byť za každú cenu „pozitívni“ a to len preto, aby sme sa mohli ďalej brodiť v tej špine s úsmevom či úškľabkom na perách smerom k ružovým zajtrajškom. Nie som negativista, ale ani nekritický pozitivista, chcem, aby sme boli opatrní realisti, pretože len tak si nebudeme nahovárať, že situácia nie je až taká zlá, že sa to dá, síce zložito zvládnuť a všetko skončí dobre ako v rozprávke, že to zmenia voľby a noví politici a to všetko od základu za pár mesiacov či o rok, o dva. Budem hovoriť o tom čo poznám, teda o policajtoch a prokurátoroch. Pripúšťam, že väčšina z nich si chce a plní zodpovedne svoje povinnosti, ale je to tá časť, ktorá v podstate o celkovom fungovaní týchto útvarov nerozhoduje, ktorá neurčuje ich morálne i odborné nastavenie, ktorá nerozhoduje o financiách a majetkoch, ale ktorá je a musí byť v podstate rada, že robí to čo robí a zato čo dostane. Tá menšia časť však rozhoduje fakticky o všetkom, tak dovnútra ako aj navonok. To by mala byť tá „elita“, to skoncentrované dobro, tí najpracovitejší, najodbornejší a morálni, no všetci vieme, že to tak nie je. Od najvyššie postaveného až po toho posledného v elitnom rade sú zviazaní s politickou vrchnosťou, od ktorej odvodzujú svoju pozíciu a voči ktorej sú maximálne servilní, a zároveň navzájom tvoria osobnú reťaz, kde vôľa nižšie postavených je určovaná vôľou svojho vyššieho tvorcu. Tento fungujúci systém v polícii i na prokuratúre nie je ničím novým po novembri 1989 ale plynule po prestriekaní povrchu prešiel z hlbokého socializmu do naivného kapitalizmu. Prvý krát som na tento systém narazil v roku 1995, keď pri vyšetrovaní zavlečenia prezidentovho syna do Rakúska nás v polícii ostalo len pár, všetko ostatné nás v polícii skôr nenávidelo, či sa čudovalo, alebo to bolo väčšine úplne jedno, skrátka prinajlepšom sme pre nich boli naivní blázni. Keď náš úrad rozprášili a museli sme odísť do civilu, tak nemali problém veľmi rýchlo zaplniť naše miesta. Keď som sa mal v novembri 1998 do polície vrátiť a dostal som úlohu pripraviť niečo funkčné, čo dokáže rýchlo a efektívne vyšetriť závažné zločiny mečiarizmu, tak som vedel dve veci, že to nemôže vyšetrovať žiadny už existujúci policajný útvar, že by to bola strata času a po druhé, že takýto nový policajný útvar musí byť mimo už opísaného „systému“, čiže v podstate ako jeho chyba. Trvalo dva, možno tri roky než sme vytvorili jeho jadro a ešte nebolo bez chýb, no bolo schopné výnimočných vecí. Z celej prokuratúry som spoznal len jedného či dvoch prokurátorov, ktorí pochopili našu filozofiu a ochotne sa jej podriadili, všetci ostatní boli administrátori, žili v inom svete alebo našu prácu skôr brzdili. Druhý krát som narazil, keď náš úrad vyvrhol na povrch kopce špinavej privatizácie, rozkradnutých bankových úverov, konkurznej mafie očisťujúcej privatizáciou ukradnuté majetky, čo tvrdo zasiahlo a ohrozovala „slovenskú kapitálotvornú vrstvu“ „finančných žralokov“ ako aj „politické elity“ a vyhodili ma z biľagom „rozvracača policajného zboru“ a celý krvopotne poskladaný útvar gašparkom personálne prečistili, takže sa stal tuctovým úradom, ktorý sa zaradil do „systému“.