Autor je profesor na Katedre politológie FiFUK
Po tom, čo sa v úvodných týždňoch pandémie začali členské štáty uzatvárať a riešili nedostatok medicínskeho materiálu tým, že si vzájomne blokovali dodávky s cieľom zabezpečiť vlastné akútne potreby, sa na Úniu znieslo množstvo kritiky poukazujúcej na nedostatok solidarity.
Mnohé komentáre vznášali otázku, že vraj načo je nám Únia, keď základná solidarita neexistuje v takejto situácii. Začala sa tu šíriť porazenecká nálada, pretože zo začiatku krízy sa Číne a Rusku podarilo vytvoriť dojem, že oni nielen krízu zvládajú, ale nám v EÚ aj prakticky pomáhajú.
Michal Hvorecký v tom kontexte písal o „nevyspelosti Únie“, ktorá ho „sklamala“, pretože v nej vraj prevládli „národné riešenia“ (Únia v kríze sklamala, Sme, 18.3.2020).
Tak fajn. Toto sa ešte dá vnímať ako v podstate bežná nedôslednosť občana, ktorý sa analýzam EÚ nevenuje a jednoducho nevie, že Únia nemá právomoci koordinovať či nariadiť členským štátom, ako majú zabezpečiť ochranu zdravia svojich občanov.
Navyše, ako vieme, už v tom čase sa v Únii rozbehla nielen solidarita medzi členskými štátmi napríklad vo forme dodávok zdravotníckeho materiálu, ale aj vo forme vzájomného prijímania pacientov do nemocníc alebo v bezprecedentných balíčkoch pomoci na hospodársku obnovu, ktoré štáty Únie a jej inštitúcie spoločne pripravili a odsúhlasili.
Horšie to však je v prípade akademických kolegov, ktorí sa analýzam medzinárodnej i európskej politiky venujú, a napriek tomu prichádzajú s podivnými konštrukciami.
Príkladom je Tomáš Profant, ktorý útržkovito konštruuje interpretáciu EÚ ako rasistického a koloniálneho politického projektu, ktorý má za cieľ vykorisťovanie afrických a iných krajín a tvrdí, že „zrkadlo histórie nás núti pýtať sa, ako sa (takéto) zakladajúce myšlienky spoločnej Európy prejavujú v jej fungovaní dodnes“.
Zachádza aj ďalej a podsúva myšlienku, že spolu s africkými krajinami sme aj my v EÚ vykorisťovaní, pretože naša ekonomika funguje len ako montážna dielňa a výrazná časť zisku zo Slovenska uniká (EÚ nie je len liekom na vojny, Sme, 30. 4. 2020).
Človek si povie, dobre, ide tu o ďalšiu zo zle odkopírovaných snáh poniektorých slovenských akademikov o kvázi-ľavicové intelektuálstvo. Problém však je, že takéto konštrukcie neobstoja nielen v bežných ľavicových intelektuálnych kruhoch, ale nemajú oporu ani v bežnej akademickej literatúre.
Prečo nie sme kolónia
Únia počas korony robí to, čo sme jej dovolili Čítajte Iste, európsky kolonializmus je historický i sociálny fakt a Únia a jej vzťahy so svetom majú určité historické a inštitucionálne základy, ktoré nadväzujú na toto koloniálne dedičstvo.
Ako vo svojich analýzach ukazuje, napríklad Veronique Dimierová zo Slobodnej univerzity v Bruseli, administratívny aparát, ktorý má v Európskej komisii na starosti rozvojovú spoluprácu s africkými a inými tretími krajinami mal v 50. a 60. rokoch minulého storočia z personálneho a organizačného hľadiska genézu v štruktúrach francúzskych, belgických či holandských koloniálnych administratívach.
To však neznamená, že vtedajšia (či dnešná) Únia je vo vzťahoch so svetom koloniálnou veľmocou.
