SME

Keď si uvedomíme, že sa nám to vymklo z rúk, bude už neskoro

Kríza posilní samu seba.

Zasnežené pláne, kopce aj pre pandémiu zatvorené zjazdovky v Európe sa minulý víkend sfarbili na oranžovo. Zábery zahmleného oranžovkastého neba pripomenuli minuloročné kalifornské požiare, keď hustý dym na niekoľko dní zahalil slnko a vytvoril nepreniknuteľnú clonu.

Teraz biely sneh zasypali zrniečka saharského piesku, ktoré zvírila rozsiahla tlaková níž a ponad Stredozemné more ich zaviala nad európsky kontinent. "Šialené. Piesočná búrka zo Sahary pohlcujúca Verbier. Videl som to niekoľkokrát za tie roky, ale nikdy to nebol oranžový múr postupujúci cez hory," napísal na facebooku snoubordista Xavier de la Rue, ktorý strávil v európskych horách celý svoj život a aj preto sa venuje ochrane životného prostredia.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Saharský piesok v Európe nie je taký výnimočný, akoby sa podľa jeho slov mohlo zdať, veď podobné búrky sa opakujú vo väčšej či menšej miere niekoľkokrát do roka.

Na chvíľu však priniesli priamo do Európy záblesk jednej z najhorších nočných môr klimatických vedcov. Piesok, ktorý na krátky čas prispel, že sa topenie aktuálnej snehovej pokrývky zrýchlilo. Ide o prejav efektu zvaného albedo, teda schopnosti povrchov odrážať slnečné žiarenie.

Tmavý piesok odráža menej slnečného žiarenia ako biely sneh, a tak kumuluje viac tepla, ktoré prispieva k rýchlejšiemu roztápaniu snehu. Saharský piesok a prach skracujú dĺžku trvania snehovej pokrývky v Alpách, čo môže viesť podľa štúdie The Cryosphere k zmene prúdenia vody v Alpách, vyvolať vyššiu citlivosť ekosystému na sucho v neskoršom lete a nakoniec ovplyvniť vegetáciu a zvieratá.

Efekt albedo v Arktíde, Antarktíde, ale aj v oblastiach s pevninskými ľadovcami, napríklad v Himalájach, je len jedným z príkladov slučky spätnej väzby. Označujú jav, pri ktorom samotné otepľovanie alebo iné prejavy klimatickej zmeny spôsobenej človekom rozkrútia špirálu udalostí, ktoré svojimi dosahmi a vplyvom ešte viac urýchlia otepľovanie. A to zase posilní efekty, ktoré boli jeho príčinou. A tak dookola.

Lenže na rozdiel od dnešných ľuďmi produkovaných skleníkových plynov na väčšinu z týchto udalostí nebude mať človek už žiadny vplyv. Akékoľvek ďalšie otepľovanie v dôsledku takých slučiek sa definitívne vymkne spod ľudskej kontroly.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Ľad je ako veľké zrkadlo

Aj keď sa prašné búrky v Európe za posledné desaťročia zhoršili a počet dní, keď sa sneh ako ich následok topí, zdvojnásobil, piesok zo Sahary stále nie je ten skutočný problém s efektom albedo. Naozajstná katastrofa sa odohráva v Arktíde. Ako rastie globálna teplota, tisíce štvorcových kilometrov ľadu, ktorý doteraz pokrýval moria aj pevninu v oblasti, sa rozpadajú.

V roku 2020 dosiahol ľad v Arktíde druhú najnižšiu rozlohu od začiatku systematických meraní v 70. rokoch. Štrnásť rokov s najnižšou letnou rozlohou ľadu v Arktíde v histórii meraní sa odohralo presne počas štrnástich rokov od roku 2008.

Znižovanie množstva ľadových plôch automaticky znamená väčšiu tmavú plochu odkrytej vodnej hladiny alebo pevniny, ktoré zadržiavajú viac slnečnej radiácie, a teda sa otepľujú rýchlejšie.

Kým morský ľad dokáže odraziť 50 až 70 percent slnečnej energie, oceán odráža iba šesť percent a väčšinu pohlcuje. Viac oteplenia znamená menej morského ľadu, menej odrazenej slnečnej energie a tým aj viac lúčov zachytených otvorenou hladinou, a teda viac oteplenia. Ktoré znamená ešte menej morského ľadu.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Vlani rozloha ľadu v Arktíde druhýkrát v histórii klesla pod štyri milióny štvorcových kilometrov. A už v polovici storočia, niekedy medzi rokmi 2044 a 2067, môžeme zažiť prvú sezónu, počas ktorej ľad, aspoň v priebehu časti sezóny, zmizne úplne.

Nebezpečné diery

V polovici júla 2014 objavili vedci na polostrove Jamal na ruskej Sibíri obrovskú tridsaťmetrovú dieru. Dovtedy nič podobné nevideli. Už onedlho sa potvrdila hypotéza, že dieru v zemi vytvoril unikajúci metán. Leto v regióne bolo v roku 2013 teplejšie priemerne až o päť stupňov, čo urýchlilo topenie permafrostu. Práve v ňom sú uložené veľké zásoby metánu – ďalšieho z uhlíkových plynov zodpovedných za otepľovanie.

"Tlak plynu stúpal až do okamihu, kým nedokázal odstrániť vyššie vrstvy," hovorí podľa Nature geochemik Wolfgang Hubberten z Inštitútu Alfreda Wegenera. "Takto sa vyformoval kráter." V roku 2020 vedci objavili už sedemnásty.

Ale nie sú to len tieto veľké metánové diery. V roku 2017 NASA vykonala prieskum územia s rozlohou 30-tisíc štvorcových kilometrov na Aljaške a v severnej Kanade. Na skúmanom území objavila dva milióny metánových jazierok, odkiaľ unikali obrovské koncentrácie metánu.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

V zamrznutej arktickej pôde sa nachádza 1460 až 1600 miliárd ton metánu, ktoré sa pre zvyšujúcu teplotu začali drať na povrch. Metán neunikne z permafrostu do atmosféry náhle všetok, ale jeho stále sa zvyšujúce koncentrácie môžu ešte urýchliť globálne otepľovanie.

Metán navyše produkujú aj mikroorganizmy nazývané metanogény. Existuje viac ako 50 opísaných druhov metanogénov, ktoré žijú v rôznych teplých anoxických prostrediach, akými sú tráviaci systém prežúvavcov (najmä kráv a oviec), ryžové polia, mokrade, morské sedimenty, horúce pramene či podmorské hydrotermálne prieduchy.

Prečo je to problém? Tretia hodnotiaca správa Medzivládneho panelu pre klimatickú zmenu konštatuje, že v priemere za storočné obdobie každý kilogram metánu oteplí zem 25-krát viac ako rovnaké množstvo oxidu uhličitého. Štvrtá hodnotiaca správa údaj spresnila, pričom brala do úvahy aj nepriame účinky – v priemere za 20 rokov je otepľovacia sila metánu až 72-krát vyššia ako oxidu uhličitého.

A tu tkvie jeho schopnosť stať sa ďalšou zo slučiek spätnej väzby. Pri stúpajúcom oteplení sa bude uvoľňovať metán z roztápajúceho sa permafrostu alebo čoraz zelenších jazier, jeho skleníková sila bude zrýchľovať globálne otepľovanie a to zase bude prispievať k ďalšiemu uvoľňovaniu prírodného metánu.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Smrteľné požiare

Viac ako 180-tisíc štvorcových kilometrov spálených lesov, 3500 zhorených domov a viac ako päťtisíc zničených hospodárskych stavieb, 34 ľudských životov a stámilióny uhynutých zvierat. Austrálske lesné požiare sezóny 2019 a 2020 sa radia medzi najhoršie národné prírodné katastrofy. Rýchlosť, akou sa oheň plazil po vysušenej krajine, šokovala. Obrazy zničujúcich plameňov dlhé týždne dominovali aj médiám na druhej strane sveta.

Preto slučky spätnej väzby spolu s hraničnými bodmi strašia vedcov. Vedia, že ak sa ich špirála raz rozkrúti, globálne otepľovanie sa definitívne vymkne spod ľudskej kontroly. Už len jedna vec je hrozivejšia. A tou sú kaskády, v ktorých sa spája sila a katastrofa rôznych udalostí, rôznych hraničných bodov a rôznych slučiek spätnej väzby.

Napriek tomu, že samotné požiare zapálili blesky udierajúce do vyschnutého porastu aj úmyselní podpaľači, pôvodná príčina, prečo sa požiare rozšírili tak rýchlo, tkvie v klimatickej zmene. Rok 2019 sa zapísal teplotne ako rekordný, keď priemerné denné maximum dosiahlo v krajine 30,7 °C, teda 2,1 °C nad dlhodobým priemerom v krajine. V decembri takmer padol národný rekord, keď namerali 49,9 °C. Krajinu sužovalo 36 mesiacov pred vypuknutím požiarov rekordné sucho a úhrn zrážok v priebehu roka 2019 bol o 40 percent pod normálom.

Následný výskum potvrdil, že práve pre prejavy klimatickej zmeny, ako sú rastúca teplota a sucho, sa šanca na extrémne požiare, pre ktoré bola sezóna austrálskych požiarov 2019 a 2020 miestnymi nazývaná aj čierne leto, zvyšuje až o 30 percent. "Je vždy veľmi ťažké pripísať jednotlivé udalosti klimatickej zmene, ale táto štúdia to pekne ukázala," povedal pre magazín Science News klimatológ Wenju Cai z Melbournu v Austrálii.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Požiare sa stali ďalším príkladom toho, že spätná väzba prostredia prechádza do slučky a ľuďmi spôsobená klimatická zmena sa umocňuje sama a vymyká sa spod kontroly. Oheň premieňa stromy a prírodnú masu na uhlík, ktorý sa okamžite uvoľňuje do atmosféry.

Štúdia Melbournskej univerzity ukázala, že počas prvej fázy požiarov sa len do začiatku januára uvoľnilo 400 megaton oxidu uhličitého, teda viac ako 75 percent ročného objemu uhlíkových emisií krajiny. Požiare však pokračovali viac než celý ďalší mesiac. Odhad austrálskeho ministerstva priemyslu, energetiky a vedy hovorí o 830 megatonách oxidu uhličitého, čo zásadne ohrozuje úsilie krajiny znížiť súhrnný objem emisií skleníkových plynov do roku 2030.

Slučka spätnej väzby sa roztočila do svojej nebezpečnej špirály. Oteplenie spôsobilo sucho a vysoké teploty, tie sa stali hlavnými dôvodmi rozsiahlych požiarov, počas ktorých sa do atmosféry uvoľnilo obrovské množstvo oxidu uhličitého, ktorý opäť prispel k otepleniu planéty. Tento rok horí v Austrálii znovu.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

A nielen tam. Sezóna požiarov má už svoj stabilný rytmus. Na jar sa z Austrálie začína presúvať na Sibír, kde vrcholí začiatkom leta, aby neskôr vypukli požiare v Kalifornii, kde zúria až do začiatku jesene. Zároveň stabilne horí v Amazónii, kde tamojšia vláda na čele s prezidentom Jairom Bolsonarom podporuje miestnych obyvateľov vo vypaľovaní amazonského pralesa pre získavanie poľnohospodárskej pôdy. Tradične mimo priameho záberu médií je Afrika a jej dažďový prales, ale aj tam každoročne horí.

(zdroj: SME/IK/JF)

Menej na očiach, no o to nebezpečnejšie

Existujú ďalšie slučky spätnej väzby, ktoré môžu urýchliť otepľovanie.

V roku 2020 vyšla štúdia, ktorá na príklade amazonského pralesa ukázali, ako môže odlesňovanie spustiť rozsiahle slučky spätnej väzby a zmeniť biotopy dažďových pralesov tak, že ich kolaps bude nevyhnutný. Vedci z Univerzity v Leedsi varovali, že dažďové pralesy strácajú schopnosť vstrebávať oxid uhličitý, odkedy sa zmenšuje rozloha pralesov.

"Naše modely ukazujú, že schopnosť afrických lesov odoberať uhlík bude dlhodobo upadať. Pri amazonských bude schopnosť naďalej prudko slabnúť a myslíme si, že v polovici tridsiatych rokov sa zmenia na zdroj plynu," povedal hlavný autor štúdie Wannes Hubau. Potvrdili tak len skoršie zistenia svojich kolegov, ktorí už v roku 2013 upozornili, že odlesňovanie, sucho a rastúca teplota povedú k ďalšiemu suchu a rastúcej teplote, ktoré urýchlia rozpad dažďových pralesov v Amazónii.

SkryťVypnúť reklamu

Skleníkovým plynom, navyše mimoriadne efektívnym, je aj obyčajná vodná para. A ako sa zem postupne vinou emisií oxidu uhličitého otepľuje, do atmosféry sa dostáva čoraz viac vodnej pary, ktorá pôsobí ako skleníkový plyn a otepľovanie ešte viac urýchľuje.

Aj sami vedci vo väčšine výskumov mechanizmov spätnej väzby zdôrazňujú potrebu ďalšieho skúmania. Nie preto, že by si neboli istí samotnými efektmi. Zatiaľ len nevedia, kde je ich horná hranica vplyvu na klimatický systém. V mnohých prípadoch sa len veľmi komplikovane odhaduje, kedy presne nastanú. Preto slučky spätnej väzby spolu s hraničnými bodmi strašia vedcov.

Už len jedna vec je hrozivejšia. A tou sú kaskády, v ktorých sa spája sila a katastrofa rôznych udalostí, rôznych hraničných bodov a rôznych slučiek spätnej väzby.

A spolu premieňajú klimatickú zmenu na klimatickú krízu, ktorá už začína mať nielen environmentálne, ale aj zásadné spoločenské, ekonomické a politické dosahy.

Aj preto treba zvrátiť globálne otepľovanie čím skôr – teda urýchlene zastaviť ľuďmi produkované emisie skleníkových plynov. Ak sa špirála raz rozkrúti, globálne otepľovanie sa definitívne vymkne spod ľudskej kontroly.

Zdroje:

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Minister investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie Richard Raši.

Čo môžu naozaj zmeniť nové pravidlá pre štátne nákupy


Ak chce Pellegrini naozaj to najlepšie pre Slovensko...


Ilustračné foto.

Ad: Slovenská minimálna mzda kráča gréckou cestou.


Veľká súdna sieň Medzinárodného súdneho dvora v Haagu.

Harabinove výroky nie sú pravdivé.


Vladimír Balek
SkryťZatvoriť reklamu