Milé čitateľky, milí čitatelia,
je možné, že únoscovia prezidentovho syna nakoniec nezostarnú na slobode. Spravodlivosť sa za nimi doteraz skôr plazila, než by ich rázne dobiehala. Mali náskok vďaka amnestiám od Vladimíra Mečiara, ktorý okrem Michala Kováča mladšieho dal uniesť aj demokraciu na Slovensku.
Súdny dvor EÚ v Luxemburgu však povedal, že nevidí žiadnu prekážku, prečo by sa nemohlo pokračovať v trestnom stíhaní únoscov a vydaní európskeho zatykača na tých, čo utiekli za hranice.
Ťažko povedať, čo čakal bývalý šéf SIS Ivan Lexa, keď sa obrátil na medzinárodný súd, okrem toho, že tým zablokoval konanie na dva a pol roka. Už pred podaním bolo jasné, že zrušenie samotných amnestií súd nebude posudzovať.
Keď pred štyrmi rokmi Ústavný súd zrušil Mečiarove amnestie, dúfali sme, že spravodlivosť zrýchli krok a dobehne Lexu a dokonca aj samotného Mečiara. Ten sa medzičasom zmenil na vlastnú karikatúru, ktorá skôr sťahuje žalúdky než rozosmieva.
Do zrušenia amnestií sa únoscovia spoliehali na výpadky pamäti národa a teraz sa spoliehajú na to, že spravodlivosť je na nich stále krátka. Že je možné hádzať právnické slučky pod jej nohy.
Títo ľudia stále neveria, že právny štát napriek všetkému existuje. Akoby sa spoliehali na nejakú nepísanú dohodu, že na nich sa nesiaha. Tak ako sa nebude siahať na ďalších, ktorí zneužili moc. A to by malo udržať veci v akejsi rovnováhe. Moc sa bude ďalej odovzdávať, ale tí, čo ju zneužili, nespoznajú tesné väzenské cely. Mal to byť príbeh bez trestu.
Skutočný právny štát sa však začína tam, kde súdy na takéto dohody nielenže neveria, ale ich priamo popierajú. Tak ako to teraz urobil Luxemburg.
Únos pokračuje
Mečiar vydláždil cestu oligarchii a konzervoval komunistickú tradíciu, že bez súhlasu strany a následného bonusu pre vedenie si v biznise so štátom nikto neškrtne. Bola to tradícia odstránených vyšetrovateľov, ktorých bolo treba kopnúť niekam alebo umlčať. Tradícia ministrov, ktorí za skrotenie vyšetrovateľov dostali pusu na čelo.
Koľkokrát sme si mysleli, že sme už dávno prekonali Mečiara a jeho svojvôľu? Načo ho ešte spomínať, veď krajina sa odvtedy posunula. Dokonca si opakujeme, že jeho éra nás svojím spôsobom aj zaočkovala, preto by sme mali spoznať, keď sa demokracia unáša, a byť schopní zasiahnuť.
Ale naozaj zasahujeme? Prieskumy verejnej mienky tomu nenapovedajú. Ako sa nastavuje nová tradícia? Ako sa oživuje viera v políciu alebo v prokuratúru?
Kam smeruje Žilinka?
Pred nástupom Maroša Žilinku do úradu generálneho prokurátora mnohí dúfali, že to bude začiatok tradície otvorenosti a politickej nezávislosti. Za rok svojho pôsobenia Žilinka urobil niekoľko rozporných krokov, vehementne sa zmocnil paragrafu 363 a nepociťoval potrebu vysvetľovať svoje postupy verejnosti.
Dnes šéfka Nadácie Zastavme korupciu Zuzana Petková má z pôsobenia Žilinku veľké obavy.
V rozhovore s kolegom Romanom Cuprikom hovorí, že jeho podpora bola najväčším omylom nadácie za celú jej existenciu. Zdá sa jej, že Žilinka prispôsobuje svoje tvrdenia publiku, aby mal z toho najväčší osoh, útočí na svojich kritikov a uteká pred otázkami.
Čítajte: Petková zo Zastavme korupciu: Podpora Žilinku bola najväčším omylom nadácie
Ako s nami hovorí štát?
Ak by sme sa opýtali publicistu Michala Havrana, či je táto krajina pripravená zasiahnuť, keď demokraciu niekto unáša, asi by bol momentálne skeptický. Lebo podľa neho stále žijeme v štáte, kde "vždy zatvoria celé mesto, keď prechádzajú papaláši, kde vás úrady oslovujú ako trestanca".
Dnes vidí štát, ktorý ľudí nemá za partnerov a kde "nie sme nepriateľskí iba k sebe a všetkému, čo tvorí spoločnosť, ale kde nás to naučil štát, ktorý sa s nami rozpráva ako s deťmi alebo ako so zločincami, štát, ktorý nemá zjednotený vizuál svojich webov a stále sa nikam nedovoláte".
Vidí krajinu, kde štát považuje svojich občanov za podvodníkov a "nie tých, ktorí rozobrali Slovensko do poslednej tehly príčetnosti, nie tých, čo si vždy vybavia STK a kataster a pokutu a lekára a vyšetrenia a operácie a vždy budú o krok vpred vo svete, ktorý za nimi ostáva ako veda za slovenskou intuíciou".
Čítajte: Štát, ktorý s nami hovorí ako s deckami či s kriminálnikmi
Stretneme sa na Vianoce
Aj keď minister zdravotníctva Vladimír Lengvarský vyslovil na slovenské pomery odvážnu myšlienku, že by ľudia nemali navštevovať rodinu na Vianoce, asi väčšina tušila, že sa to nestane.
Dokonca aj predstavitelia vlády chodili okolo tej vety po špičkách a Robert Fico simuloval na videu lyžovanie, akože tak pôjde pozrieť svoju mamu, aby mu neušiel nejaký možný hlas namosúreného voliča.
Dokonca aj tí, čo notoricky dodržiavajú pravidlá, si povedali, že po toľkých mesiacoch a po tom všetkom, ak bude zákaz návštev rodiny, asi ho porušia. A tak sa vláda poponáhľala, aby aspoň tí zodpovednejší nemuseli porušovať pravidlá. Kolegyňa Daniela Hajčáková pre čitateľov vysvetlila, že zákaz vianočných návštev nebude.
Čítajte: Zákaz vianočných návštev asi nebude. Kľúčová je tretia dávka, odborníci radia test i očkovaným
Aj vy sa môžete cítiť ako podupaná tráva
Moja kolegyňa Soňa Jánošová často píše o ťažkých veciach. Nepíše o nich s ľahkosťou, píše tak, že cítite v jej riadkoch autentickú skúsenosť. Dôverujete jej, že vie, o čom píše. Nemusí vás dlho presviedčať ani pri svojom texte o rodičovskej depresii, pre ktorú pred svojím synom používala krycie meno "obdobie, keď som veľa plakala".
Rodičia sa pred deťmi chcú často javiť ako nezlomní, v skutočnosti však taký nie je nikto, píše Soňa Jánošová.
"Sme nesmierne krehkí a zraniteľní. Otriasajú nami neistoty, lámu nás rozvody, devastujú úmrtia blízkych. Často sa trápime, niektorí z nás aj veľmi trpia a naše deti toto všetko vidia oveľa lepšie, než si myslíme."
Nemá pre nás univerzálny návod, ako o depresii hovoriť s deťmi, ale pripomína nám, že hovoriť s nimi musíme.
Čítajte: Som mama a mala som depresiu. Chcela som len ticho a tmu a odvedľa sa ozývali rozprávky
Ďakujem, že nás čítate.
Beata Balogová, šéfredaktorka denníka SME
