Milé čitateľky, milí čitatelia,
sociálne siete vyplavujú nečakanú vľúdnosť, ale aj obávaný hnus. Aj v tomto priestore na seba narážajú dva svety. Akoby sme sledovali zrážku mystických ríš.
V jednej z ríš sa niekto pýta: nemáte jarnú bundu pre ukrajinské dievčatko alebo voľný byt?
Uverejňujú sa zoznamy užitočných vecí pre utečencov, aby sme pomoc pre nich nevnímali ako šancu zbaviť sa harabúrd doma. Manažéri sa menia na koordinátorov a hotelierov pre utečencov, zrazu je jasné, ako časť národa trávi svoj voľný čas, aj ten nevoľný.
Je to akoby sa to dialo nám. Lebo sa to aj deje. Obrazy ľudí predierajúcich sa cez trosky odpáleného mosta sú ako ostne. Bránime sa tomu, ale denne si na to spomenieme, ako by sme utekali, ach, a čo deti, akoby to zvládli, čo by sme si zobrali.
Modro-žltá nikoho nenecháva ľahostajným. Otvára vo veľkej časti spoločnosti to najlepšie, čo v sebe máme. Sú veci, v ktorých ešte zlyhávame, ale musíme sa rýchlo učiť. Lebo ak štát nezvládne príchod našich susedov, tak tragicky zlyháme všetci.
Príbehy
Generácie žien natlačené v autách, vlakoch a autobusoch. Chránia deti, pomáhajú starým rodičom. Deti ostávajú deťmi, občas pobehujú, občas sa zasmejú, ale v ich tvárach vidíte, že s ich svetom sa udialo niečo strašné. A my všetci s tým máme niečo spoločné.
Sloboda zvierat hľadá ubytovanie pre ženu so štyrmi mačkami. Ozývajú sa ľudia, ktorí majú domček na dedine. Irina utiekla s dvoma malými synmi, so svojou mamou a so starou devätnásťročnou mačkou Simbou. Deti si nezabalili hračky, aby mohla s nimi cestovať mačka.
Kolega Matúš Burčík mi rozpráva, ako v kolóne, ktorá čakala vyše dvoch dní na vstup na Slovensko, stáli pri aute s dvoma ženami, mačkou a so psom. Vlčiak bol starý, nevládal už ani chodiť. Žena ho vybrala z auta, vyvetrala ho a opäť naložila.
Povedali by ste to slovo, ktoré dáva nádej, to slovo, láska, ale obávate sa, aby sa tomu slovu niečo nestalo, teraz, keď svety mnohých ľudí sa rozpadávajú na kusy.
Potom je tu tá druhá ríša. Tá, v ktorej nie všetci budú chcieť pomáhať. Práve naopak. Využijú ľudské utrpenie, aby rozosievali nenávisť.
Traviči studní
Môj kolega Samo Marec upozorňuje, že "budú otravovať studne verejnej diskusie a čím dlhšie to bude trvať (bude to trvať dlho), tým viac sa im bude dariť. Toto nie je naša vojna! Toto nie sú naši ľudia! Najprv sa treba postarať o Slovákov! Budú nám brať prácu! Budú znásilňovať naše ženy!
Zleje sa to – Ukrajinci, černosi, Arabi. Všetko jedno, lebo my tu, na tom našom Slovensku, plnom šikovných ľudí a krásnych žien, cudzincov jednoducho nechceme. Ostane len jedna veľká masa ľudí, ktorých budeme považovať za nepriateľov".
Čítajte: Ako o niekoľko týždňov môže vyzerať Slovensko
Tá druhá ríša sa často splýva s ríšou Putina. Nie je jasné, čo tých ľudí priťahuje k človeku, ktorý rozpútal vojnu a necháva bombardovať pôrodnice. Chce sa vrátiť do minulosti, ktorá vlastne nikdy neexistovala.
Diktátori
Kolegyňa Kristína Kúdelová sa opýtala Ivana Hronca, producenta a filmového distribútora, aký by bol Putinov portrét. "Jeho podstatou by bola samota," odpovedá Hronec. Potom si spomenie na francúzsky film o poslednom období Stalina, "keď už nevychádzal zo svojej zafajčenej kancelárie bez okien, spával v čižmách na pohovke a strašne, ale strašne ho bolela hlava".
"Celé dni len buzeroval svoje okolie, kričal na nich aj preto, že mu zastali hodiny na stene. Len svojej masérke sa zdôveril s tým, čo ho skutočne trápilo. Bol chorý z toho, že musel neustále o všetkom rozhodovať. Vydať rozkaz alebo niečo podpísať. Na všetko bol sám. To je tragédia diktátorov," vysvetľuje Hronec.
My si to všetko predstavujeme, ale popritom vieme, že je to ešte veľmi ďaleko.
Čítajte: Ivan Hronec: Každý učiteľ z KGB by dal Putinovi päťku za tú školácku chybu, ktorú urobil
Nepriatelia pravdy
V tej druhej ríši narážame na klamstvá pri každom kliknutí. Často len bezmocne ideme ďalej, ignorujeme to, lebo nemáme energiu púšťať sa do slovných bojov s tými, čo už vytesnili z hlavy logiku a argumenty.
Štefan Harabin, Robert Fico, Ľuboš Blaha, Andrej Danko sú dnes vodcami armád šíriteľov falošných správ. Niektorí z nich naozaj veria, že Putin len denaficikuje, a pre niektorých je to ako počítačová hra, na ktorej konci dostanú žetóny moci.
Moji kolegovia Jakub Filo a Roman Cuprik sa rozhodli zozbierať najčastejšie hoaxy a ponúkli k nim fakty, odkazy na zdroje a kontextuálnu interpretáciu.
Čítajte: Spravodlivý útok Ruska. NATO provokovalo. A čo Irak? Vyvraciame hoaxy a propagandu
Temná minulosť
Opäť raz sa ukazuje, že svet nemôžete beztrestne vracať do temnej minulosti. Môžeme hľadať zjemňujúce opisy na pôsobenie Viktora Orbána alebo Roberta Fica a jeho dvorného Blahu. Môžeme ich vlády nazývať iliberálnymi, ale prečo by sme to robili, keď na dne ich politiky drieme putinovský model strachu, nepriateľa, sily a ochrany?
Prečo by sme si mali čo i len na chvíľu myslieť, že nenávisť, akú šíria Fico a Blaha, nemôže raz brať aj ľudské obete? Prečo by sme mali nazývať novinármi ľudí, ktorí šíria cudzím štátom platenú nenávisť, označujúcu jeden celý národ za nevhodný vlastnej existencie?
Títo ľudia si dlho mysleli, že demokracia ja naozaj slabá a prekonaná. Že prišiel ich čas, aby sa s ňou porátali. Takže teraz naozaj ide o všetko. Nie sú to len bezvýznamné verbálne exhibície na sociálnych sieťach. Ide naozaj o to, ako vytrváme na strane práva, ľudskosti, slobody a pravdy. Tak, prosím, vytrvajme.
Čítajte: Sme naozaj takí slabí, ako si myslí Putin?
Ďakujem, že nás v tieto dni čítate.
Beata Balogová, šéfredaktorka denníka SME
