Milé čitateľky, milí čitatelia,
vždy, keď strávim pár dní v New Yorku, niekto sa ma opýta, prečo som tam neostala žiť, ak som tam študovala. Ak otázka nezaznie od cudzinca, tak si ju položím ja sama.
Rozmieňam si odpoveď, že na Slovensku žije moja rodina, na drobné. Od argumentu, koreňov, sily odtieňov jazyka až po dosah mojej profesie. Spomeniem si dokonca aj na záhradu svojej starej mamy, na rozhovory s ľuďmi, ktorí kladú otázky so srdcom chápajúceho, a to aj vtedy, ak poznajú odpovede, lebo kráčali podobnými kultúrnymi cestičkami ako ja.
Milujem rôznorodosť a farby, všetky odtiene tvárí, textúry vlasov a štýly oblečení, ktoré ma obklopia počas jedinej jazdy metrom číslo jeden naprieč Manhattanom. Mojej bývalej škole momentálne šéfuje Afroameričan a skvelý autor William Jelani Cobb a učia tam novinárky, ktoré formovali naratív profesie.
Samozrejme, aj Amerika má svoje čierne diery s ľuďmi, ktorí ju ťahajú do minulých storočí a ich hlasy Donald Trump zmocnil a preniesol do všetkých kútov sveta.
Ostávam na Slovensku, napriek tomu, že tu stále masívne prevláda naratív bieleho muža stredného veku. Ostávam, ale vlády a politici s tým nemajú nič spoločné. Naopak, za posledné desaťročie politici vyrábali mnoho dôvodov, prečo mnohí odchádzajú.
Oproti Maďarsku máme stále verejný priestor, v ktorom sa diskutuje, ale nie vďaka vláde Igora Matoviča, ale aj napriek tomu, že tento priestor systematicky znečisťuje. S tým, že Matovič politiku otvoril aj ľuďom, ktorí by pokojne odsúhlasili aj upaľovanie bosoriek a topenie kacírov, keby im niekto zatlieskal, vyrába ďalšie dôvody, prečo ľudia zvažujú odchod.
Ale ostávame. Aj kvôli tým, ktorí všetky dôvody na odchod chápu, ale ostávajú s nami. Kvôli ktorým by sme eventuálne mali dôvod odísť, oni nikde neodchádzajú.
Ale ostávame aj pre niečo, čo nás presahuje, čo zachytávajú najlepšie mozgy a veľké srdcia vo svojich knihách, gestách. Čo zachytávajú ľudia, ktorí pomáhajú, napríklad aj ľuďom, ktorí utekajú pred vojnou.
Nebuďme porazení
Komentátor Michal Havran sa tiež zamýšľal nad tým, prečo majú mnohí pocit, že by mohli zo Slovenska už aj zajtra odísť. Pre Havrana však odchod nie je alternatíva a nechce, aby sa Slovensko cítilo porazené.
"Slovensko si nezaslúži byť stratené ani odovzdané ako léno zlatej horde teroristického štátu ani klérofašistickým postavičkám, ktoré sa rozhodli, že aj u nás sa odohrá jedna zo sekvencií revanšu za školy a volebné právo pre všetkých, ako presadilo osvietenstvo. Kto chce, nech sa pridá, no neodrádzajte nás od toho," píše Havran.
Čítajte: Proti porazeneckej nálade
Keď Rusi utekajú
Minulý týždeň aj ľudia, čo už pred mesiacmi prestali sledovať vývoj bojov na Ukrajine, znovu začali sledovať správy a sociálne siete. Obrazy opustených ruských tankov boli populárnejšie než psíkovia a mačičky a zdieľali ich dokonca ľudia, ktorí za iných okolností prezentujú len seba samých.
Dokonca ani proruskí blogeri nenachádzali spôsob, ako prezentovať porážku, aby budila dojem víťazstva.
Kolega Jakub Filo sa pozrel na to, čo to reálne znamená, že ukrajinská armáda za dva týždne oslobodila päťkrát viac územia ako Rusi obsadili za dva mesiace.
Čítajte: Úspešná ukrajinská protiofenzíva. Ako prebehla a aké sú štyri kľúčové zistenia?
Čo nám Rusko ukázalo?
Ukrajinská kontraofenzíva v Kupiansku, Iziume a pri bránach Chersonu priniesla jedno zásadné poznanie aj pre kolegu Petra Tkačenka. Teda okrem toho, "že ruské impérium je niečo medzi zbytočnosťou a škodcom, tŕňom v päte".
Podľa Tkačenka vďaka morálnej a vojenskej sile Ukrajiny museli Rusi predviesť viac-menej všetko, čoho sú pri ofenzívnej vojne schopní.
"Je to odpudivé, stojí to desaťtisíce životov a spôsobuje to nepredstaviteľné škody, ale víťazstvo to nie je a nebude. Dnes je zrejmé, že mieru najlepšie pomôžeme ďalším vyzbrojovaním Ukrajiny bez väčších obáv o vlastnú bezpečnosť. Rusi nám nič neurobia, lebo v skutočnosti nemajú ako."
Čítajte: O Rusku už vieme všetko
Samozrejme, stále platí, že Rusko sa svojou propagandou, ktorá preniká do celého regiónu, snaží rozložiť demokratické inštitúcie a, žiaľ, vďaka pomoci lokálnych politikov, ako je Viktor Orbán alebo Robert Fico a fašisti, je pomerne úspešné.
Nejasnosti na domácom fronte
V čase, keď staré štruktúry, teda konkrétne tie Ficove, sú zadebnené na inštitúciách, ktoré majú čo-to do činenia s právnym štátom, nominácia Viliama Karasa do pozície ministra spravodlivosti vyvoláva legitímne otázky.
Karas chcel zmierniť tresty za korupciu, ponechať paragraf 363 a kritizoval aj chystané zmeny v trestných kódexoch. Podpísal sa pod výzvu časti prokurátorov kritizujúcu útoky na generálneho prokurátora aj na celkovú prácu prokuratúry a pochvalne sa vyjadroval aj o niektorých prípadoch, keď Žilinka použil kritizovaný paragraf.
Kolega Roman Cuprik vysvetľuje, prečo je nominácia Karasa sporná, a Peter Kováč sa pozrel na to, či je minister prepojený na oligarchu Miroslava Výboha.
Čítajte: Zmena paragrafu 363 či trestov za korupciu? Okolo nominácie Karasa sú tajnosti
Čítajte: Karasa priblížil k Výbohovi spolužiak z detstva. S oligarchom sa vraj nevideli vyše desať rokov
Ďakujem, že nás čítate.
Beata Balogová, šéfredaktorka denníka SME
