Nie je to tak dávno, čo sme sedeli s maliarkou Ivanou Šátekovou v jej ateliéri. Kecali sme o živote, otvorili sme si fľašu vína a debatovali. Prišli za nami ďalší dvaja kamaráti a na záver večera sme si pozerali jej obrazy. Jeden mi Ivana strčila do ruky a povedala: „Zober si ho, ak chceš. To som maľovala ešte na škole, neznášam ho.“ Obraz mám doma v pracovni a oddnes bude pre mňa mementom toho, že ak sa ozveš, trvá to, zažiješ si spochybňovanie, obvinenia, že si klamárka, ale predsa môžeš aj po rokoch vyhrať.
Prípad Csudai
Poďme však po poriadku. Ivan Csudai je profesor na Vysokej škole výtvarných umení. Potom, ako sa vo svete začalo #metoo, ozvalo sa niekoľko umelkýň, ktoré chodili do jeho ateliéru. Opísali hrubé šikanovanie.
„Prišiel húf študentov, ktorí sa pozerali, ako na mňa kričí, že som hovno, že skončím v Tescu za pokladnicou, že som ako taký psík, ktorému hádže paličku a ja mu namiesto nej nosím hovno, alebo či sa ráno vygrciam do misky a potom maľujem tými grcanicami,“ opisovala Ivana.
Viacerí hovorili o tom, ako ich maliar a vedúci 4. ateliéru Ivan Csudai ponižoval, vulgárne im nadával a sexuálne ich obťažoval. Viacerí ľudia, ktorí prešli jeho ateliérom, si spomínali, že svojich študentov vulgárne kritizoval a zhadzoval. Jeho prístup sa podľa viacerých výpovedí odzrkadľoval aj v hodnotení. Mladé ženy spomínali aj to, že mal vo zvyku ich hladiť, volať zdrobneninami alebo sa pýtať na intímne veci z ich života.
„Keď vás v tomto veku a v tejto nedôvere voči samému sebe začne niekto častovať osloveniami ako 'zbaľ si svoje pi**viny a choď do p**e', 'zaberáš miesto niekomu, kto má talent', tak fakt môžete skončiť s veľmi do*rbaným sebavedomím,“ napísala zas Katarína Sido o ateliéri s Csudaiom.
Ivana Šáteková rovnako ako Év van Hettmer a Katarína Sido sú uznávané výtvarníčky, ktoré majú na svojom konte viacero významných ocenení. Ale aj keby neboli.
Neskoro a málo, no predsa
Bol rok 2018, keď výtvarníčky po rokoch tráum prehovorili o ponižovaní, šikanovaní a sexuálnom obťažovaní. Je rok 2023 a síce neskoro, ale predsa sme sa dočkali aspoň nejakého výsledku. A hoci je rozpačitý a tak trocha zanecháva pachuť, je to prvá lastovička, že ani univerzity už nemôžu ignorovať toxických vyučujúcich a traumatizované študentky a študentov.
Rektorka Vysokej školy výtvarných umení Bohunka Koklesová sa priamo na Medzinárodný deň žien ospravedlnila za správanie Ivana Csudaia trom bývalým študentkám aj ich rodinám a blízkym. "Uznávam podnet obetí ako oprávnený,“ napísala Bohunka Koklesová v stanovisku. Etická komisia nekonečný čas prešetrovala obvinenia a potvrdila všetko, o čom tri odvážne ženy prehovorili. Ospravedlnila sa, no vzápätí dodala, že skutok je už premlčaný.
Vysoká škola za tie roky, čo o všetkom už vedela, s Csudaiom neurobila vôbec nič. Od výhovoriek, že ho nemôžu vyhodiť, pretože právo je na jeho strane a študentky majú podať trestné oznámenie, až po obavy, že mu škola zničí život a že si môže niečo urobiť (študentiek sa to, samozrejme, v čase jeho šikanovania nikto nepýtal).
Csudai odchádza, pachuť zostáva
Nakoniec Csudai odchádza aspoň sám. Dosť nevhodne napísal, že sa ospravedlňuje, AK niekomu ublížil. No po krokoch vysokej školy aj po tomto výsledku zostáva pachuť. Sama mám rozpor - na jednej strane rektorka Koklesová prijala na škole viaceré opatrenia, ktoré do budúcnosti výrazne pomôžu každému ďalšiemu, kto by niečo podobné zažíval. Stavia sa na ochranu queer ľudí, podporila ako jedna z mála reformu vysokých škôl a nebojí sa ozvať. Na druhej strane servilne pristupovala k výraznému profesorovi a nedokázala sa mu postaviť ani na záver.
Človek si kladie otázku - ak takto laxne a vágne postupovala pokroková a moderná rektorka Bohunka Koklesová, v akom stave sú vlastne ostatné vysoké školy? Ako vážne berú tieto prípady STU, Univerzita Komenského, Ekonomická univerzita či ďalšie vysoké školy? Zápasím sama s dilemou, či rektorku pochváliť aspoň za tento výsledok, pretože je prvá a zatiaľ jediná. Alebo či jej vyčítať zásadné chyby, ktoré na tejto ceste urobila. Ak totiž neoceníme snahu tých, ktorí sa aj s limitmi snažia systém zmeniť, a prirovnáme ich k tým, ktorí nerobia absolútne nič, zabijeme kohokoľvek chuť bojovať za lepšie Slovensko. Na škole vznikla etická komisia aj etický kódex pre vyučujúcich. Škola poskytuje psychologickú pomoc. Z reakcií rektorky bolo jasné, že situáciu začala brať vážne, no nie je ešte pripravená ísť tvrdo proti výrazným osobnostiam.
Poučenie – idem, riešim
Jednu vec by sme si však hádam z prípadu Csudai mohli zobrať. Roky sledujeme, že stakeholderi majú pocit, že chránia majestát verejnej inštitúcie. Obávajú sa, že keby priznali, že sa na ich pôde udiali chyby, uškodí to značke. Rada by som všetkým povedala, že sa hlboko mýlia. Značke verejných inštitúcií najviac škodí, ak sa nepostavia na stranu slabších, ak budú zametať vážne kauzy pod koberec a ignorovať realitu.
To, čo buduje dôveru inštitúcií, nie je to, že sú bezchybné. Nikto nie je bezchybný. Dôveru buduje transparentnosť, jasná komunikácia a okamžité prešetrenie vážnych podozrení. Je načase, aby to pochopili aj vysoké školy, ktoré majú ísť príkladom - slobodou, myslením, štandardmi, ale najmä by mali byť výkladnými skriňami, elitami, vzdelanosťou, citlivosťou, empatiou, otvorenou diskusiou. Je jedno, či je niekto profesor Traubner, profesor Csudai alebo Jaroslav Buček. Šikanovanie, obťažovanie, sexuálne a psychické násilie páchajú aj výrazné osobnosti. Aj charizmatickí ľudia. Tak prosto funguje násilie. Doučte sa to, prosím, a začnite sa správať tak, aby ste neškodili majestátu vašich inštitúcií.
Dobrá správa týždňa: nie je to také zlé
Tento týždeň som mala to šťastie, že som stretla Radku Trokšiarovú a jej maminu. Radka je jediná preživšia z teroristického útoku v Teplárni a práve tam sme sa v stredu na jednej diskusii aj stretli. Objali sme sa, porozprávali si rôzne príbehy, a s maminou sa rozprávali aj o optimizme. Mojej obľúbenej téme.
Pýtala som sa, čo vlastne po streľbe zažili v Kremnici, malom meste. Predsa len, queer téma, mimo Bratislavy. Bola som zvedavá. Radkina mama opísala, že za celý ten čas nezažila v Kremnici jediný zlý zážitok. Susedia, kamaráti aj rodina ich podporili, pomohli, chápali. Starší, mladší, všetci. Je to len ďalší čriepok do toho, že hluční zorganizovaní ľudia na facebooku netvoria Slovensko.
Tí, ktorí, naopak, prišli hulákať do Michaloviec na debatu Gabriely Kajtárovej, sa museli zorganizovať a prekrikovať všetkých, len aby ich bolo počuť. Dobrých a normálnych ľudí je viac, len ich musí byť cez ten hluk a krik počuť. Kremnica nesklamala Radku ani jej rodinu. Buďte viac ako Kremnica a menej ako krikľúni v Michalovciach.
Inak, o slušnosti tento týždeň napísala komentár aj šéfredaktorka SME Beata Balogová. Píše v ňom, že na neslušnosť sa musí odpovedať slušne, hoci sa to môže zdať málo hlasné. Nedajte sa zmiasť krikľúňmi. Slušných ľudí je tu stále viac, na tom sme sa aj s Radkou a jej mamou zhodli.
Podcast týždňa: Česi vlastizradcu nechali tak
V Česku písali tento týždeň Seznam správy o českom zamestnancovi ministerstva zahraničných vecí. Diplomata usvedčili z toho, že niekoľko rokov donášal Rusom informácie, ktoré mal ako zamestnanec ambasády v Líbyi šifrovať. Tajná služba ho odhalila a pána poslalo ministerstvo na dôchodok a ďalej nič.
U nás sme vlastizradcu, ktorý donášal Rusom, odsúdili síce len na nepochopiteľnú podmienku, no predsa. Sme trocha ďalej a v podcaste Lenky Kabrhelovej sa dozviete, že evidentne máme na tieto prípady aj lepšiu legislatívu než Česi. Pripomínam to najmä preto, že sme priekopníkmi v nadávaní na Slovensko a vo výrokoch, ako je to všade inde lepšie než u nás. Zďaleka nie vždy a zďaleka nie všetko. Len aby sa nezabudlo.
Video týždňa: manželia Houdekovci a sebaobrana
Pavel Houdek a Jasmína Houdek sú charizmatickí manželia, ktorí v Česku učia najmä ženy modernej sebaobrane. Hovoria o tom, že chystať sa netreba len na fyzický útok, pretože násilie sa vždy začína najprv verbálne. Vedieť sa za seba postaviť a povedať nie aj v bežných situáciách je dôležité a je to zručnosť, ktorú som sa aj ja v mladom veku musela naučiť. Dnes sa za seba postaviť viem a v mnohom je to oslobodzujúce.
S Pavlom a Jasmínou sme sa tento týždeň rozprávali o násilí na ženách - čo robiť, ak sa ocitneme v nebezpečnej situácii. Čo robiť, ak takú situáciu vidíme ako okoloidúci? A prečo je lepšie mieriť na oči než kopnúť útočníka do rozkroku? Pustite si neuveriteľné pútavé rozprávanie Jasmíny a Pavla a ak máte záujem, kúpte si aj ich novú knihu Moderní sebeobrana. Pre každého, kto sa chce vedieť zachovať v krízových situáciách lepšie - pre dcéry, synov aj dospelých. Kniha sa dá kúpiť tu alebo v každom kvalitnom kníhkupectve. A keďže som spolu s Vitaliou Bella jej krstná mama, želám jej najmä to, aby sa dostala čím skôr do všetkých škôl.
Hudobná bodka: Cercle
Cercle mal opäť výborný streamovaný set - zhodou okolností ho premiérovali presne počas toho, ako som písala tento newsletter. Producentské a DJské duo zo Švajčiarska Adriatique hrali v majestátnom prostredí zádušného chrámu kráľovnej Hatšepsut na západnom brehu Nílu v Egypte. Pastva pre oči, výborný set, ak sa potrebujete sústrediť pri práci alebo máte doma kamošov na večeri.
Toto bolo štyridsiate šieste vydanie newslettera ZKH píše. Ďakujem, že nás čítate a počúvate.